Po tom, ako som zistila, že doma sa môj rodný list jednoducho nenachádza a tak sa tetky na študijnom musia zmieriť s tým, že ho tak skoro neuvidia, som však začala mať iné stresy. Nikoho v novej škole nepoznám, všetko je také podivuhodné a tak, ako som si na strednej vravievala, že chcem už konečne vypadnúť, tak teraz si vravím opak. Ach tie časy stredoškolské, keď mal človek nervy len z toho, ako sa uliať a čo si vymyslieť, sú nepochybne preč. Už to bude len horšie a horšie
Lenže toto! Oficiálna imatrikulácia s dekanom fakulty, pánom I.
Pekne som si večer nastavila budíček(tri budíky, kebyže moje stredné uchá nepočujú) a s pocitom plným očakávaní z nových krokov i rokov som zaľahla.
A FOK!!! Samozrejme nemôže to byť u mňa ináč, proste som zaspala. Takže som nemala čas rozmýšľať, čo si na seba obliecť, či je to formálne a či nie, jednoducho som si to na seba navliekla a išla som.
Takže, keď som sa konečne ocitla pred bránami pekiel, bolo len čosi 15 minút po začiatku imatrikulácie a ako som zistila cez vyleštené okná auly, pán dekan má v záľube dochvíľnosť. Vošla som teda do neďalekých dverí s tým, že veď potichučky prejdem popri stene a možno si ma ani nikto nevšimne. Otvorila som mohutné dvere a ocitla sa pod zeleným závesom a vošla dnu. V tom momente, ako som vstúpila do auly, a uprostred príhovoru, sa so všetkým záujmom na mňa pozrela ich Honorabilita, Spektabilita, Magnificencia...
,,Slečna, vkročili ste do nesprávnych dverí.“ Prehovoril na mňa jeden z farebných mužíčkov.
,,Nie, nie ja som tu správne.“ Keď už sa mám strápniť, tak aspoň s hrdosťou.
,,Obávam sa slečna, že ste použili nesprávny vchod. Tento nie je pre študentov.“
Samozrejme, že nebol pre študentov, nado mnou visel koberček, a pred dverami bol stolík s minerálkami, čo som si však všimla až neskôr pri odchode.
,,No do prd..(zatvor hubuu!)..Pardon, ospravedlňujem sa,“ a následne som sčervenala ako paradajka. Juhú, práve som prekonala svoj prvý infarkt.
,,Tak sa usaďte slečna, keď už ste nás teda tak veľkolepo poctili svojou návštevou.“
Zbytok príhovoru som už nevnímala, len som sa čo najnenápadnejšie posadila a tvárila sa, že splývam so semišovými sedadlami.
Teda, aspoň o predstavovanie s budúcimi spolužiakmi sa už nemusím báť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
petika
3. 10.októbra 2010 19:37
poteší
Napíš svoj komentár