Zotmelo sa a ja stále hladím jej obal. Nežne ako matka priviniem si celulotické telo.
Bez hlavy, bez mena......
Sám seba presviedčam je to jedna z tých zabudnutých kníh čo zbierajú prach.
Otvorím ju a ako slepec šmátram po stránkach vyblednuté ho rukopisu.
Na každej strane je vyryté moje meno......
Myseľ mi odbehne do životov dávno stratených a zastaví sa na jednom.
Slza si hľadá cestu spod viečka...
ruky konajú automaticky.......
a len stránka za stránkou lieta von oknom vyprevadená severákom......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár