Môj život v poľských vlakoch

Sedím si v poľskom osobáku zo Zwardonia do Pszczyny a za najbližších 2 a pol hodiny prebrázdime 70 km. Je to trochu retro jazda, lebo komunisticky červené sedačky a steny obložené lakovaným drevom si veru nepamätám ani z toho vlaku, ktorým sme šli so starkými do Podhájskej, keď som mala 4 roky.

Cestujem vo wagone s nejakými poľskými robotníkmi a keďže pri vŕzganí a drnčaní starého vlaku počujem iba každé siedme slovo, toto slovo je vždy zákonite buď kurwa alebo zajebisty. Strašne sa smejem, čo si to ten Boh na mňa vymyslel. Vždy som v srdci túžila zažívať dobrodružstvo a nejakými náznakmi som ho asi aj žila, ale výchova mojich rodičov sa priklonila skôr k opaku. Teraz mi tie dobrodružstvá Boh vynahrádza asi 10-násobne. A tak si tu sedkám v drevenom lakovanom vozni so štyrmi poľskými pánmi a počujem, že majú úplne rovnaký štýl humoru ako môj tato, lebo keď im prišiel ďalší "kolega", pozdravil: "ZDRAVSTVUJTE!" Rozprávajú sa, koľko ešte majú do dôchodku a vidím, že kraj poľský je tak podobný tomu slovenskému, že jediné, čo nás od seba odlišuje je snáď len ten smiešny jazyk. Jeden aj druhý. Poľský i slowacky. Tiež tu dávajú na samý koniec stavby vrcholček stromu.

Rukami nohami a mojou dokonalou poľštinou sme sa dohovorili s pani sprievodkyňou, že v Pszczyne nestíham prestúpiť, lebo pociag jest spozniony, takže mi vykomunikovala s rýchlikom, aby na mňa počkali. Bola taká láskavá a celý čas sa usmievala, až som stratila všetky pochybnosti, že by som ho nestihla. Ešte na mňa kričala z idúceho vlaku, na ktorú koľaj príde vlak a kde mám utekať, aby som ho stihla a ja som na ňu kričala Dziękujeeeee, ale takým otrasným slovenským prízvukom, že si ma určite zapamätá do konca života. Týmto verejne ďakujem poľským železniciam a láskavej pani sprievodkyne v tom najkomunistickejšom osobáku, aký kedy moje oči videli.

Mimochodom, toto nie je prvýkrát, čo mi v Poľsku zoslalo samo nebo láskavú pani sprievodkyňu. Minulé leto, na ceste za mojou Monjou, keď som ešte nepoznala Michała a vedela akurát trt po poľsky, som si nejak čudne cez české dráhy kúpila lístok z Bohumína do Poľska. Bol tam QR kód a tak som bilet netlačila s tým, že u nás ho stačí mať v mobile. No a v Polsce nestačilo. A pani sa mi to snažila vysvetliť, ale keď slovo wydrukowac Sonke, vtedy ešte len velice jemne omámenej krásou poľského jazyka, nič nehovorilo. Pani ale povedala, že nevadí teda a nąstepnym raziem sa mám polepšiť a odišla. Že wydrukowac znamená vytlačiť som ja zistila až u Monji doma, keď som otvorila poľskú lingeu.

Tak. A už si sedkám v ďalšom drevom obloženom pociagu, tentokrát už priamo do Wrocławia, tzv InterCity and yes, hrozne smiešno mi je, že poľské kupéčka sú obložené drevom. Vám nie?

 Skutočný príbeh

3 1 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu