Dievča

Plakala. Nevedela prestať. Srdce jéj búšilo v hrudi. Ledva vdýchla nejaký vzduch. Srdce ju bolelo, mala tam veľkú bolesť. Nevedela ako ďalej. Čo bude robiť? Veď predsa všetci ostatní už o tom vedeli! A ona? Ona tá najdôležitejšia ktorá by to mala vedieť ako prvá – práve naopak. Dozvedela sa o tom posledná. Zaslepená láskou. Láskou v ktorú ona verila, v ktorú dúfala a vkladala do nej všetky svoje nádeje. No on, ako sa zdá nie. Alebo bola na vine ona? Príliš bola naivná. A on ju mal natoľko rád aby jej nič nehovoril. Ale raz to muselo vyjsť na povrch. On to už nevydržal. Ale teraz je to už jedno. Je koniec. A ona sa už nikdy nedozvie ako to v skutočnosti bolo. Teraz to bude téma číslo jeden a každý si vymyslí koniec. Jej to už bolo jedno. Už jej bolo všetko jedno.

Ponorená v myšlienkach, zamočená od sĺz pomaly zdvihla bradu od kolien a bok hlavy si položila na kolená. Zrazu začula dýchanie. Ale nie jej. Cudzie. Nebála sa. Veď predsa to najhoršie čo by sa jej mohlo stať by jej iba pomohlo. No robila sa, že to nie je jej tlkot srdca, že to nie ona tam dýcha, že to nie ona je tam prítomná, že ona vôbec neexistuje. Zdalo sa ale, že tá druhá osoba v miestnosti jej pretvárku o neexistencii ignoruje. Ju to už nebavilo a tak sa pozrela. Uvidela osobu zahalenú v dlhom, čiernom plášti aj s kapucňou ktorú mala osoba na sebe. Vyzerala strašidelne, presne tak ako by mala dievčaťu splniť jej najhoršie očakávania. Dievča bez strachu podišlo k osobe s očami zatúlanými na podlahe.

Zrazu sa spomedzi plášťa odhalila jeho ruka a ocitla sa na jej brade. Posunula ju vyššie a tak zabránila dievčaťu pozerať sa do zeme a prinútila ju pozerať sa do jeho očí. Bol to chlapec s jasnými tmavo-fialovými očami. Usmial sa na ňu a mal taký krásny úsmev, že donútil usmiať sa aj ju. Prstom ruky ktorou podvihol jej bradu, zotrel ďalšiu slzu. Slzu ktorá sa už chystala pokračovať v ceste po už vychodenom chodníčku od tých predošlých sĺz. Dievča sa na neho nechápavo zapozerala akoby nechápala čo sa zrazu stalo, kde sa vytratila tá veľká bolesť z jej vnútra. Alebo tým chcela povedať: ,,kde si bol tak dlho?,,.

On sa na ňu len zase usmial a rýchlo (ako keby na to zabudol) ju objal. Tak silno ako to bolo treba. A ona sa nepriečila. V skutočnosti ho nepoznala, ale v hĺbke svojho srdca (už akoby zaplátaného od rán za čo vďačila jemu) vedela, že ho pozná už veľmi dlho a to ju naplnilo dôverou ku nemu. Potom jej podal ruku, ona bez zaváhania vložila jej ruku do jeho. On jej ruku vďačne stisol. Spoločne podišli ku otvorenému oknu, a zrazu sa mu spomedzi plášťa objavili krásne veľké krídla.

On si ju zobral do náručia a uniesol ju z jej sveta, z toho sveta v ktorom sa tak natrápila, z toho sveta v ktorom zažila tú najhoršiu bolesť, do jeho (teraz už aj jej) sveta. Do toho sveta o ktorom vedela, že je ten pravý pre ňu. Do toho sveta kde sa chystá stráviť svoju budúcnosť s ním. Položil ju na ten najvyšší a zároveň aj najkrajší vrch v okolí, aký sa nachádzal v tej pre ňu neznámej ale už teraz obľúbenej krajine. A tam ju pobozkal.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu