uz lezim zaseknuta prilis dlho. snazim sa nepripustat si to, oddialit o par hodin este, ale aj tak citim ze som kazdym dnom slabsia, ze moje schopnosti potrebne k pokracovaniu miznu sakramentsky rychlo. neviem si predstavit uz moznost ze to este odklonim, aj ked stale chabo dufam v nejaky zazrak ktory moja predstavivost nie je schopna obsiahnut. 

udrziavat sa aspon v chode, udrzat si zvysky normalnosti, ale aj to sa uz celkom vymyka spod kontroly. desia ma tie chvile ked nahle zistim, aky strasne ocividny je uz rozdiel medzi tymi co odchadzali so mnou, a tym co zo mna ostalo. 
tu snahu tvarit sa ze som stale ok mi uz asi aj tak nik neveri, no ten falosny strhany usklabok a pohlad ustvaneho psa mi ostava vryty v tvari. hlavne vsetko to zlo dusit v sebe, hlavne to nepriznat, nevadi ze to vsetko prebublava, mikina to zakryje. 
ta priepast co sa medzi nami medzitym vytvorila je uz aj tak privelka na to aby sme sa mohli navzajom chapat. ja som prestala chapat ich, oni prestali chapat mna. cesty sa rozdeluju. slaby tvor zaostal a nemozno nanho cakat. este sa mozem aspon chvilu tvarit ze to zvladam, ze som este trosku jednou z nich. 
no pritom zrejme uz len stojim 

a sledujem ako mi miznu..

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tripsheep  30. 12. 2019 01:10
asi sa cítim podobne ale ešte si to nechcem priznať
Napíš svoj komentár