Aspoň viem, že dýcham

Keby som fajčila, tak teraz si zapálim. Sadla by som si na balkón v hrubom svetri a otcových papučiach. Dlaňou prikryla plamienok zápalky a potom vdýchla odporný decht. Nikdy som nepochopila, prečo niektorí ľudia olizujú cigarety. Má to byť intímny rituál? Alebo nedočkavý bozk? Lenže ja nefajčím, nerada robím nechutnosti. Takže si dám hrubý sveter a otcove papuče, sadnem si na balkón, vystačím si so studenou kávou a vriacou krvou. Vyvetrám hlavu daždivým vzduchom. Bolí ma.

Bolí ma z toho, ako neviem nechať všetko plynúť, ako ma vyháňajú z balkónu, ako mi všade niekto zasvieti, ako mi pustia kriminálku do praskajúcej platne Edith Piaf. Bolí ma hlava z toho, že nikde nemám dosť chladno na nohy a primerane teplo na zvyšok, že stále otvárajú radiátor, až sa dosušia obliečky. A z toho, že mi niekto vyklopkáva na dvere počas kúpeľa, že nikde nie som sama a zároveň sa tak cítim, že nemám pokoj popremýšľať.

Tak premýšľam v nepokoji o tom, v čom sa mi oplatí pokračovať, čomu veriť, čo zaraziť a čím sa nechať zhltnúť. Ako sklo nepraská aj keď je na jednej strane chlad a na druhej teplo, ako sa človek nerozsype, keď vnútri horí, zvádza boj a navonok je pokojný. Premýšľam, že trochu chápem, prečo sa Cobain sobášil v pyžame, nad tým, že svet svoju škaredosť svojim bedárom vynahrádza láskou, že sa všetci občas zmietame v bezfarebných situáciách a niekto ich nakoniec zapýri krvou. Že kreslíme hlúposti do prachu, aj keď už nie sme deti a že ich rozprávame práve preto.

Keby som fajčila, zapálim si druhú, vyfúknem z pľúc trochu mdlôb a krútim cigaretu medzi prstami. Dym by mi vsiakol do dlhých vlasov a nemohla by som so sebou dýchať. Nemôžem niekedy ani teraz, len sledujem, či mi klesá hruď a znova sa dvíha, či mám svoju zvyčajnú tachykardiu a nezačínam fotosyntetizovať. Ibaže stále nefajčím, tak si varím medovku a vdychujem jej vôňu. Aspoň viem, že dýcham. 

 Pseudoblog

12 0 0 0 2

Komentuj

15 komentov k blogu