„Ahoj, láska,“ usmejem sa na ňu a čakám ďalej.
„Nevrav mi tak, nenávidím ťa!“ stále sa snaží kričať, ale plač je mocnejší. Zvalí sa na podlahu a ticho narieka.
„Alica,“ pohladím ju po vlasoch, ktoré má teraz padnuté do tváre, ,,neľutujem to, Alica, takže ak čakáš ospravedlnenie, nedočkáš sa ho.“ Rozvzlyká sa o niečo viac, pramene vlasov si zahrabne dozadu a pozrie na mňa cez rozmazanú špirálu.
„Prečo si ma nemohol nechať tak?“ pýta sa ma.
„Lebo ťa ľúbim,“ odpovedám bez mihnutia oka.
„Veď práve,“ urazene sa vzpriami a začne pendlovať medzi prednou a zadnou stenou chodby, ,,ľúbiš, ak by nie, všetko mohlo byť úplne inak...“ Úplne ju chápem, no aj tak nič neľutujem. Som šťastný a aj Alica je, hoci sa to teraz pri pohľade na jej roztečené oči nezdá. Len by chcela vedieť či by bola šťastná aj inak, v inom rozpoložení, v inom živote a najmä bezo mňa. Už sa to však nikdy nedozvie, ortieľ je jasný – nakazil som ju svojou láskou a bezo mňa už nebude nič. Žiadna Alica. Žiadne šťastie. Nie, nie som na seba hrdý, ani nemám pocit víťazstva. Jednoducho ma nemrzí, že niekoho konečne milujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
norry
26. 10.októbra 2010 10:54
ej Nika, pekne
3
a aj ked nie je liecitelna, ma sa vraj liecit tiez ako ine choroby - v posteli
5
tomu vravim slusna mikropoviedka - jasna, strucna, zrozumitelna, vystizna, uderna, originalna
Napíš svoj komentár