Čipkovanú perinku ticho kropili spontánne slzy dojatia, lásky i clivosti. Podvedome som hľadala na synčekovej tváričke Milošove črty. Spinkal. Celý svet sa pre mňa zastavil. Žila som len pre ružové telíčko, bezbranné a ležiace mi v lone, žila som len pre jeho tichý nádych a výdych, pre lásku dvoch milujúcich sa ľudí, stelesnenú a spiacu mi v náručí.
Zostala tu po ňom láska, ktorú som za cenu vlastného prežitia túžila vynosiť pod srdcom a túžobne priviesť na svet. Aj sa tak stalo. Porodila som syna a dám mu meno po jeho otcovi. Otcovi, ktorého nikdy nevidel, nikdy ho vidieť nebude a nikdy ho nespozná, nepocíti teplo jeho náručia či bozku na čele, nebude v ňom mať vzor a hrdinu... Nikdy ho neobíme, nebude sa s ním učiť bicyklovať, nepofúka mu kolienko. Nebude mať otca, ktorý ho bude vychovávať a ľúbiť, nebude mať ochrancu a... Otca...
- Pani Ema, máte návštevu. – tichý hlas sestričky som zaregistrovala až po druhom upozornení. Nevšimla som si ju. Podišla bližšie a vzala mi Miloška z lona.
- Dám ho spať medzi ostatné detičky, neskôr vám ho prinesiem. – povedala za odchodu, skláňajúc sa nad spiacim synom. V nemocničnej izbe zostalo ticho. Posadila som sa na posteli o čosi vyššie a netrpezlivo som čakala na návštevu, na rodinu. Tešila som sa.
- Ahoj, Ema... – za kyticou krvavočervených ruží sa skrývala tvár muža, sprvoti tajomného, no netrvalo mi ani päť sekúnd na to, aby som ho odhalila. Daniel. Bola som však v takom psychickom rozpoložení, že som sa z jeho návštevy v istom zmysle potešila.
- Daniel... Nestojte vo dverách. Teda – nestoj. Poď ďalej. – dlaňou som ho pomyselne pozývala dnu.
- Ďakujem, mamička. – tvár sa mu rozžiarila úsmevom. Zdal sa mi byť vyšší ako obyčajne, možno to bolo tým, že som ležala. Mal oblečené modré tričko a jeansy. Zatiaľ, čo som si ho mlčky obzerala, kládol veľkú kyticu do guľatej vázy na stolíku pri posteli.
- Tak, kto to je, syn či dcérka? – sadajúc si na drevenú stoličku oproti, položil mi otázku, ktorá mi rozbúšila srdiečko.
- Mám syna, mám synčeka... – hovorila som mu to s nadšením, slzami na krajíčku a so širokým úsmevom.
- Blahoželám! Z celého srdca vám prajem, nech ste obaja zdraví a šťastní. – naklonil sa ku mne, chytil mi ruku a stískajúc, schoval mi ju do svojej dlane.
- Ďakujem... Aby som však nezabudla, chcem sa ti poďakovať za ochotu priviesť ma sem, keby nebolo teba, bolo by to pre mňa oveľa komplikovanejšie. Ďakujem, Daniel, som ti dlžníčkou. –
- To by urobil každý. Nestojí to za reč. Ema, aké dáš svojmu synčekovi meno? –
- Miloš, po otcovi... – povedala som polohlasne, zrazu stíchla celá izba. Pokýval hlavou a po tom, čo akoby vytušil nastupujúci zármutok, zmenil tému.
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
nela02
23. 4.apríla 2009 20:36
krasne napisane tesim sa na pokracovanie
3
vieš čo mi na tom vadí? že akosi tuším, ako sa to bude vyvíjať ďalej... zatiaľ som vždy tipovala dobre ale inak pekné
Napíš svoj komentár