Keď raz padneme, už nevstaneme

Bolesť. Ten mučivý pocit, keď nič nie je správne, ktorý rozožiera celé vaše vnútro od základov, cez každý kúsok vašej duše a tela sa prediera ako mystická bytosť. Nakoniec prichádza až k srdcu a bodá doň. Najskôr pomaly a opatrne, neskôr to prejde do zúrivých úderov... Vtedy už máte väčšinou vyplakané oči, ktoré štípu a ...irónia, ďaľšia bolesť. Načisto vás pohltila.

Ona mala svoju dávku bolesti naplnenú. Vlastne až príliš. Ako keď máte pohár s vodou ponorený v rieke. Snažíte sa odliať, ale voda tam stále je. Tak to bolo...

Nedokázala stáť na nohách, dýchať... Hruď jej trhalo na dve časti a bolo to tak skutočné, že sa musela miestami pridržiavať, či sa to naozaj nedeje.

Chcela lásku. Ten najčistejší a najhlbší cit, jediný, ktorý by dokázal poraziť tú nenávisť, ktorú dostávala...ako nepriateľove výstrely do bezmocného vojaka. Ležala na zemi a jej telo sa zdvíhalo keď jej do srdca vošiel náboj...

Snažila sa vstať, pridŕžať sa ľudí, ktorí šli okolo, ťahať ich a kričať "Ľúbte ma! Dajte mi lásku, potrebujem lásku..."

Silný hlas sa menil v bezradný chrapot... vysilené pery už pri konci iba napodobňovali tvar slov, nevydali ani hláska..o pár mesiacov jej ubolené telo a dušu odprevadili do večnosti.
Iné to nebude, ďakujem ti osud.

 Pseudoblog

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu