Rok 2011, dva týždne do konca školy, sedím si na obľúbenej lavičke na Mariánskom námestí, slnko mi svieti do očí, nohou si kývam do španielskych rytmov, na jazyku sa mi topí zmrzlina...
Milovaná sestrička zase raz mešká.

Z toľkého sedenia ma už aj zadok rozbolel, pri prechádzke mi hádam čas ubehne rýchlejšie. Žiadny cieľ, len kráčam s plnou hlavou myšlienok a rovno za nosom.
Zrazu mi niekto podáva plechovku so slovami "Fanta! Viac zábavy, menej nudy!"
"Ježiš, Jani, ahoj! Ty čo tu, prosím ťa?"
"Ale robím promo na Fantu. Ako sa máš? Nejaké novinky?..."
Zvyšné otázky sa mi do uší nedostali, môj mozog sa pri pocuckávaní Fanty totiž sústredil na niečo iné... Strapaté hnedé vlasy, piercing v obočí, krásny široký úsmev...
"A čo Maťa, žije vôbec?" vytrhlo ma späť do reality.
"Čo? Ehm...no asi hej. Akurát na ňu čakám, máme ísť na kávu."

Počas celého rozhovoru som "nenápadne" jedným očkom sledovala strapatého chalana, ako s úsmevom pobehuje a rozdáva ďalším okoloidúcim malé oranžové plechovky.
"No dobre, dávam si aj ja pauzu," prišiel k nám.
- Tak krásne sa zasa usmial! -
"Toto je môj kolega .... " - Bože, ten je chutný. - " A toto je Adriána."
"Teší ma!" vyhŕklo zo mňa pri podávaní rúk. - Do prdele! Vôbec som nezaregistrovala jeho meno, asi bude trápne sa ho pár sekúnd po zoznámení pýtať ako sa volá čo? -

Rozprávali sme sa asi 10 minút a prepočula som ešte oveľa viac informácií, ako len jeho meno.
"Veď ty máš každé oko inej farby!" vybafla som zrazu na neho.
"To si si všimla? Ľudia, s ktorými sa poznám roky to nezaregistrovali." A zase ten úsmev.
Vďaka tomu, že som sa stratila v jeho jednom hnedom a druhom zelenom oku, som zachytila až toľko, že je z Hričova a to tiež neviem, či z Horného alebo Dolného.

SMS-ka určila, že je čas odísť, tak som sa s obomi rozlúčila. Na toho strapáča som sa pokúsila naposledy vystrúhať jeden z mojich lepších úsmevov, ale súdiac podľa toho ako sa zvláštne pousmial, mi to asi nevyšlo.

Tak som si veselo a zároveň dúfajúc, že to nebolo poslednýkrát, čo som ho videla, kráčala domov.
A ozaj, ako dopadla káva s mojou sestrou? Nijako. Naísala mi, že je unavená z roboty a nikam sa jej nechce. Krava. Vlastne ani nie, v ten deň som sa na ňu nehnevala. Nebyť toho, že som ju čakala, nestrela by som JEHO.

 Blog
Komentuj
 fotka
weeninka  6. 2. 2013 19:04
teším sa na pokračovanie
 fotka
entreaty158  7. 2. 2013 09:07
pokračovanie!
 fotka
antifunebracka  14. 4. 2013 01:23
ved ked ti pisala, ze sa jej nechce, mohla si ostat s nim ale som zvedavy na pokracko
Napíš svoj komentár