Smrť nemusí vždy znamenať koniec

Sedela na zelenej lúke opretá o kmeň stromu. Jarný vietor rozfukoval biele púpavy. Všade v prírode to začínalo znovu od začiatku. Všetko ožívalo po zime. Pozrela na nebo s očami opuchnutými od plaču a objala si kolená rukami. Spomínala..
-Zlatko, neplač. Ja sa budem snažiť. Naozaj.
-Prisahaj mi to! Ja ťa nechcem nikdy stratiť. Dlho som na teba čakala.
-Nestratíš. Prisahám.
Objali sa. Minulý rok na jar. Vedela, že už nič nebude také ako pred tým. Ale bola odhodlaná pri ňom stáť, aj keď to bude veľmi ťažké.
-Myslíš, že môžeme? Budem sa im páčiť?
-Prečo by si sa im nepáčila? Si úžasná a oni vedia, že by som si nevybral nejakú... Ja neviem.
Upokojil ju. Vždy a za každých okolností. Či už išlo o niečo banálne, alebo o zoznámenie s rodičmi. Priala si, aby aj ona pôsobila na neho upokojujúco, aj keď to nedával najavo, bál sa.
Vytrhla sa so spomienok. Boli krásne usmievala sa, ale kolená, čo si kŕčovito zvierala rukami, nepustila. Vedela, čo príde, keď bude v tom pokračovať.
-Nie! Nikdy to už viac nemôžeš povedať! Ako to myslíš, že by som mala myslieť aj na druhú možnosť? Nebude žiadna druhá možnosť! Ty to dokážeš. My to dokážeme.
-Ja viem, že si to želáš, ale cítim sa veľmi zle. Nemám silu na ďalšie procedúry. Zlatko, vždy budem s tebou, aj keď tu už nebudem.
-Prestaň! Nerob mi to! Prosím. Ja ti budem pomáhať.
-To od teba nemôžem chcieť, aby si sa starala o ľudskú trosku.
-To nehovor! Milujem ťa. A ja to chcem, aj keď ty ma od toho odhováraš.
-Nemala...Ja nechcem, aby si ma takto videla. Mali by sme to ukončiť pred tým, ako sa to ukončí...
-Bojuj! Teraz máš v sebe lieky. Zajtra prídem a dúfam, že ma nebudeš od seba znovu odháňať.
-Ja... Ani nevieš, ako ťa milujem.
Zošuchla sa schúlená do klbka na trávu. Plakala. Chcela utiecť od všetkého. Od tej nespravodlivosti. Od všetkých iných ľudí a chcela byť s ním. Navždy...
-Zlatko, som tu. Tvoja mamina mi hovorila, aby som ťa nechala odpočívať, ale musela som prísť. Aspoň na chvíľočku.
-Som rád, že si tu. Ako si sa mala dnes? A ako sa má to malé šteniatko, čo si minule našla?
-Prečo sa ma pýtaš na takéto hlúposti. Ty si dôležitý. Ako sa cítiš?
-Nie. Teraz to nie je dôležité. Povedal som, aby mi priniesli papier a pero. Dúfam, že to prečítaš.
-Ale ja ...
-Až doma láska. Teraz pôjdem spať, chcem aby si vedela, že ťa milujem.
Zvierala v rukách list, čo jej vtedy dal. Zmáčaný slzami. Dokola čítala poslednú časť textu:„Nechcem, aby si na mňa spomínala, začni znovu. Smrť nemusí vždy znamenať koniec. Bola si to najlepšie, čo ma stretlo. Prepáč, že som ti nedal, to čo si chcela. Aby som bol s tebou.“

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu