Začali dni kedy vstávam za súmraku. Jim Jarmusch ma infikoval. Jeho estetika a štýl kamery ovládli moju mysel. Keď vychádzam z obchodu.P arkoviská, pouličné lampy, svit mesiaca, nočné mesto, premávka. Jim cítim ta všade.
Komentuj
11 komentov
2
Je zaujímavé, ako sa naše vnútorné svety nechajú tak ľahko rozkolísať niečím tak pominuteľným, ako je filmový zážitok. Stačí jedna sekvencia svetla a tieňa, jeden pohyb kamery po zaprášenej ulici, a zdanlivo pevná realita sa na okamih odkloní z pôvodnej osi. Na chodníku je stále ten istý rozliaty olej, na obzore tá istá sivá bytovka, no z nejakého dôvodu sa to zrazu javí ako zámer, ako kompozícia, ako scéna. Nie preto, že by sa svet zmenil, ale preto, že v nás na chvíľu pretrhlo niečo vnímanie všednosti.
Lenže tento druh očarenia je skutočne krátkodobý. Film je ako náhla záblesková búrka nad mestom. Príde, rozsvieti mraky, na okamih odkryje obrysy budov iným svetlom, a potom odíde. Zostane po ňom vlhký asfalt, pár spomienok na konkrétne obrazy, možno jedna veta z dialógu, ktorá sa ešte zopár hodín ozýva v hlave. No veľmi rýchlo sa na túto zvláštnu vnútornú rezonanciu nalepia nové obrazy dňa, nové povinnosti, nové rozptýlenia, a filmová stopa sa rozplynie ako para z čerstvej kávy.
Pri slovách to býva iné. Román, ktorý človeka skutočne zasiahne, sa nezabýva v pamäti ako súbor scenérií, ale ako podkožná vrstva jazyka. Niektoré knihy sa neprečítajú len raz. Človek ich nesie so sebou, hoci ich už dávno nedrží v ruke. Postavy sa rozplynú, dejové línie vyblednú, ale tón myslenia, spôsob uvažovania, náklon vety, ten zostáva. Zrazu si uvedomíš, že niektoré vlastné myšlienky majú farbu cudzieho pera, ktoré si si kedysi dávno vpustil príliš blízko k srdcu.
Možno práve preto má slovo tak výsadné postavenie. Je menej efektné ako film, menej okamžité, menej zhovievavé k nepozornému čitateľovi. Nezahlcuje obrazmi, len trpezlivo kladie znaky vedľa seba. Ak mu človek nevenuje sústredenie, rozpadne sa na šum. Ale ak mu to sústredenie dá, slovo sa mu odmení tým najvyšším darom, akého je umenie schopné. Začne osídľovať ticho medzi myšlienkami.
Film predkladá hotovú vizualitu. Slovo ju núti v sebe vytvárať. Film ti ukáže, ako vyzerá noc na parkovisku, pouličná lampa, vlhký plech, poloprázdne parkovacie boxy. Román ťa donúti, aby si si tú noc skonštruoval z vlastnej pamäti, vlastných úzkostí a vlastných túžob. To, čo vznikne, nie je len spoločné dielo autora a čitateľa. Je to aj jemná deformácia reality, ktorú si človek nesie so sebou ešte dlho potom, keď knihu odloží späť na poličku.
Je zvláštne, ako niektoré texty dokážu roky prežívať v človeku ako podzemná voda. Nevidno ich na povrchu, no občas sa vynoria v najneočakavanejšej situácii. V náhodnej vete, v drobnom záchveve odporu, v nenápadnom súcite, ktorý by možno bez dávnej prečítanej stránky nikdy nevznikol. Zatiaľ čo filmové obrazy sa často roztrúsia ako konfety po skončení predstavenia, slová majú zvláštnu schopnosť zapúšťať korene v tom, čo nazývame vlastnou identitou.
A predsa, napriek tomu všetkému, sa nedá ubrániť pocitu, že aj tie najvznešenejšie úvahy o umení sú nakoniec len rafinovaným spôsobom, ako obísť jednoduchú a triezvu pravdu. Snažíme sa usporiadať si svet do kategórií, vytvoriť hierarchiu, v ktorej slovo kraľuje nad obrazom, román nad filmom, kontemplácia nad okamžitým dojmom. Všetko, len aby sme mohli na chvíľu uveriť, že existuje pevný poriadok hodnôt, ktorý nás presahuje a ospravedlňuje našu fascináciu.
Možno je to však celé oveľa prozaickejšie. Možno len hľadáme formu, v ktorej sa bude dať únosne existovať uprostred vlastného chaosu. Niekto sa ukotví v románoch, niekto vo filmoch, iný v hudbe alebo v drobných rituáloch bežného dňa. Chvíľa, keď ráno zapínaš svetlo v kuchyni, prúd studenej vody na rukách, prvý dúšok kávy, pohľad z okna na stále ten istý roh ulice. Aj to môže byť estetika, aj to môže byť poézia, len nie je ohraničená obalom knihy ani záverečnými titulkami.
Niekedy si hovorím, že skutočným veľdielom nie je ani film, ani román, ale ten tichý paralelný text, ktorý si v sebe človek píše bez prestávky. Komentár k vlastnému dňu, k vlastnej únave, k vlastným maličkým zlyhaniam. Nenapísaný denník, ktorý sa nikdy neobjaví v knižnici, ale napriek tomu formuje všetko ostatné. To, čo nás najviac mení, možno vôbec nie sú veľké umelecké zážitky, ale tie drobné vnútorné vety, ktoré si ani neuvedomíme, že sme vyslovili.
A práve tu sa slovo ukazuje v celej svojej sile. Pretože aj keď film dohorí a obrazy sa rozplynú, myšlienka, raz pomenovaná, už neprestane existovať. Dá sa prekrývať, odsúvať, umlčovať, ale úplné zabudnutie sa jej tak ľahko nepodarí. Slovo, ktoré raz zasiahne, zostane v človeku možno nie ako citát, ale ako jemné posunutie osi, okolo ktorej sa točí.
Možno preto máš pocit, že film je umenie druhej kategórie. Nie pre jeho nedostatočnosť, ale pre jeho prchavosť. Pre tú zvláštnu, takmer krutú skutočnosť, že aj tie najpôsobivejšie obrazy sa raz zrútia do jedinej neurčitej spomienky na „nejaký večer, keď som videl niečo silné“. Zatiaľ čo slovo sa môže usadiť v človeku ako neodstrániteľná vrstva sedimentu.
Napriek tomu je zvláštne utešujúce, že aj táto hierarchia má svoje trhliny. Občas stačí jeden svetelný odraz na mokrej ceste, náhodné gesto neznámeho človeka na zastávke, letmý útržok rozhovoru, a zrazu cítiš, že realita sama sa stala románom aj filmom v jednom. Bez kamery, bez rukopisu, bez hudby v pozadí. Čistý, surový výjav, ktorý by možno žiadny režisér nenatočil a žiadny spisovateľ nenapísal, lebo by sa mu zdal príliš obyčajný.
A možno práve tam, v týchto nenápadných okamihoch, ktoré nepatria ani slovu, ani obrazu, ani žiadnemu umeleckému médiu, sa skrýva to, čo sa tak usilovne snažíme pomenovať. Ten tichý stred, okolo ktorého sa všetky naše estetické súdy iba roztočia, aby sme mali pocit, že sme tomu aspoň na chvíľu porozumeli. Hoci už dopredu tušíme, že zajtra sa prebudíme, vyjdeme na ulicu, pozrieme sa na plechové prístrešky, parkoviská, pouličné lampy, a budeme s tým všetkým začínať odznova.
Lenže tento druh očarenia je skutočne krátkodobý. Film je ako náhla záblesková búrka nad mestom. Príde, rozsvieti mraky, na okamih odkryje obrysy budov iným svetlom, a potom odíde. Zostane po ňom vlhký asfalt, pár spomienok na konkrétne obrazy, možno jedna veta z dialógu, ktorá sa ešte zopár hodín ozýva v hlave. No veľmi rýchlo sa na túto zvláštnu vnútornú rezonanciu nalepia nové obrazy dňa, nové povinnosti, nové rozptýlenia, a filmová stopa sa rozplynie ako para z čerstvej kávy.
Pri slovách to býva iné. Román, ktorý človeka skutočne zasiahne, sa nezabýva v pamäti ako súbor scenérií, ale ako podkožná vrstva jazyka. Niektoré knihy sa neprečítajú len raz. Človek ich nesie so sebou, hoci ich už dávno nedrží v ruke. Postavy sa rozplynú, dejové línie vyblednú, ale tón myslenia, spôsob uvažovania, náklon vety, ten zostáva. Zrazu si uvedomíš, že niektoré vlastné myšlienky majú farbu cudzieho pera, ktoré si si kedysi dávno vpustil príliš blízko k srdcu.
Možno práve preto má slovo tak výsadné postavenie. Je menej efektné ako film, menej okamžité, menej zhovievavé k nepozornému čitateľovi. Nezahlcuje obrazmi, len trpezlivo kladie znaky vedľa seba. Ak mu človek nevenuje sústredenie, rozpadne sa na šum. Ale ak mu to sústredenie dá, slovo sa mu odmení tým najvyšším darom, akého je umenie schopné. Začne osídľovať ticho medzi myšlienkami.
Film predkladá hotovú vizualitu. Slovo ju núti v sebe vytvárať. Film ti ukáže, ako vyzerá noc na parkovisku, pouličná lampa, vlhký plech, poloprázdne parkovacie boxy. Román ťa donúti, aby si si tú noc skonštruoval z vlastnej pamäti, vlastných úzkostí a vlastných túžob. To, čo vznikne, nie je len spoločné dielo autora a čitateľa. Je to aj jemná deformácia reality, ktorú si človek nesie so sebou ešte dlho potom, keď knihu odloží späť na poličku.
Je zvláštne, ako niektoré texty dokážu roky prežívať v človeku ako podzemná voda. Nevidno ich na povrchu, no občas sa vynoria v najneočakavanejšej situácii. V náhodnej vete, v drobnom záchveve odporu, v nenápadnom súcite, ktorý by možno bez dávnej prečítanej stránky nikdy nevznikol. Zatiaľ čo filmové obrazy sa často roztrúsia ako konfety po skončení predstavenia, slová majú zvláštnu schopnosť zapúšťať korene v tom, čo nazývame vlastnou identitou.
A predsa, napriek tomu všetkému, sa nedá ubrániť pocitu, že aj tie najvznešenejšie úvahy o umení sú nakoniec len rafinovaným spôsobom, ako obísť jednoduchú a triezvu pravdu. Snažíme sa usporiadať si svet do kategórií, vytvoriť hierarchiu, v ktorej slovo kraľuje nad obrazom, román nad filmom, kontemplácia nad okamžitým dojmom. Všetko, len aby sme mohli na chvíľu uveriť, že existuje pevný poriadok hodnôt, ktorý nás presahuje a ospravedlňuje našu fascináciu.
Možno je to však celé oveľa prozaickejšie. Možno len hľadáme formu, v ktorej sa bude dať únosne existovať uprostred vlastného chaosu. Niekto sa ukotví v románoch, niekto vo filmoch, iný v hudbe alebo v drobných rituáloch bežného dňa. Chvíľa, keď ráno zapínaš svetlo v kuchyni, prúd studenej vody na rukách, prvý dúšok kávy, pohľad z okna na stále ten istý roh ulice. Aj to môže byť estetika, aj to môže byť poézia, len nie je ohraničená obalom knihy ani záverečnými titulkami.
Niekedy si hovorím, že skutočným veľdielom nie je ani film, ani román, ale ten tichý paralelný text, ktorý si v sebe človek píše bez prestávky. Komentár k vlastnému dňu, k vlastnej únave, k vlastným maličkým zlyhaniam. Nenapísaný denník, ktorý sa nikdy neobjaví v knižnici, ale napriek tomu formuje všetko ostatné. To, čo nás najviac mení, možno vôbec nie sú veľké umelecké zážitky, ale tie drobné vnútorné vety, ktoré si ani neuvedomíme, že sme vyslovili.
A práve tu sa slovo ukazuje v celej svojej sile. Pretože aj keď film dohorí a obrazy sa rozplynú, myšlienka, raz pomenovaná, už neprestane existovať. Dá sa prekrývať, odsúvať, umlčovať, ale úplné zabudnutie sa jej tak ľahko nepodarí. Slovo, ktoré raz zasiahne, zostane v človeku možno nie ako citát, ale ako jemné posunutie osi, okolo ktorej sa točí.
Možno preto máš pocit, že film je umenie druhej kategórie. Nie pre jeho nedostatočnosť, ale pre jeho prchavosť. Pre tú zvláštnu, takmer krutú skutočnosť, že aj tie najpôsobivejšie obrazy sa raz zrútia do jedinej neurčitej spomienky na „nejaký večer, keď som videl niečo silné“. Zatiaľ čo slovo sa môže usadiť v človeku ako neodstrániteľná vrstva sedimentu.
Napriek tomu je zvláštne utešujúce, že aj táto hierarchia má svoje trhliny. Občas stačí jeden svetelný odraz na mokrej ceste, náhodné gesto neznámeho človeka na zastávke, letmý útržok rozhovoru, a zrazu cítiš, že realita sama sa stala románom aj filmom v jednom. Bez kamery, bez rukopisu, bez hudby v pozadí. Čistý, surový výjav, ktorý by možno žiadny režisér nenatočil a žiadny spisovateľ nenapísal, lebo by sa mu zdal príliš obyčajný.
A možno práve tam, v týchto nenápadných okamihoch, ktoré nepatria ani slovu, ani obrazu, ani žiadnemu umeleckému médiu, sa skrýva to, čo sa tak usilovne snažíme pomenovať. Ten tichý stred, okolo ktorého sa všetky naše estetické súdy iba roztočia, aby sme mali pocit, že sme tomu aspoň na chvíľu porozumeli. Hoci už dopredu tušíme, že zajtra sa prebudíme, vyjdeme na ulicu, pozrieme sa na plechové prístrešky, parkoviská, pouličné lampy, a budeme s tým všetkým začínať odznova.
7
9
@casey77 @1 no, mám od neho 15 filmov a každý som videl v priemere tak 2x. Ten štýl mám zarytý akosi v sebe Občas mi ten vizuál v realite pripomenie jeho kameru...
Napíš svoj komentár
Dobre... nainfikuješ sa, a ono ti to nachvíľu zmení realitu. Ale trvá to len krátko. V mojom prípade, tak deň - dva.
Čo mi vydrží dlhšie, to sú romány. Obratník Raka od Millera som ´´prežíval´´ snáď dva roky. Cestu Na Kraj Noci od Célina tiež tak. Bukowského Faktótum za mlada...
...proste... silu majú najmä tie myšlienky, ktoré si človek premietne do svojho života skrz vlastnú predstavivosť, nie len cez dopredu vytvorený obraz načerpaný z filmu.
Preto považujem film za umenie druhej kategórie. Na prvom mieste bude vždycky SLOVO.