Hlas srdca: Desiata časť

Kuchyňa bola prázdna. Vydýchla som, pretože ma to potešilo. Urobila som si ľahké raňajky a umyla som po sebe riad. V dome bolo ticho. Až príliš ticho. Ako keby v ňom okrem mňa nikto nebol. Pomaly som vošla do obývačky, no bola prázdna. Rovnako aj spálňa či kúpeľna.
-Mama?
Zvolala som. Ozvena môjho hlasu sa rozliala do priestoru. Čakala som na odpoveď. Nič. Len nepríjemné ticho.

Asi šla k susedke. Alebo do obchodu. Nevidím dôvod, prečo by som sa mala znepokojovať. Pomyslela som si.

Pozrela som na digitálne hodiny v mojej izbe, ktoré žiarivým, diódovým svetlom ukazovali 11:05. Rozhodla som sa, že si urobím úlohy. Určite sa mi večer nebude chcieť nič robiť.

Nad úlohou z matiky som strávila väčšinu času. Látky, ktoré som sa mala naučiť som len tak prebehla okom. Na to, že nedávno začala škola, mám už dosť veľa známok, takže by mi žiadne skúšanie zajtra nemalo hroziť.
Krátko po druhej som sa začala zaoberať tým, čo si oblečiem. Nakoniec vyhralo predĺžené, tyrkysové tričko so zaujímavými vzormi, úzke, tmavomodré rifle a snehobiela mikina s kapucňou. Outfit som doladila malým množstvom šperkov, rovnakej farby ako tričko. Zostávala mi necelá polhodina, tak som sa rozhodla, že zatelefonujem mame, aby som ju oboznámila s tým, že sa nezúčastním stretnutia s Judith a Abby, ktoré sa koná tak raz či dvakrát do roka. Telefón začal zvoniť.
-Prosím?
Ozvala sa mama po dlhšej chvíli.
-Kam si sa vyparila?
Spýtala som sa otrávene so štipkou hnevu v hlase.
-Mala som pocit, že ma nechceš počuť ani vidieť, no neviem však z akého dôvodu, tak som sa rozhodla, že pôjdem navštíviť starú mamu. Aspoň dokým nepríde Judith.
Pozrela som sa z okna. Miesto, kde stáva matkin Chevrolet bolo prázdne.
-Idem von. Nečakaj ma.
Ukončila som hovor a v slúchadle sa ozvalo naliehavé tút, tút.

Pomaly som vyšla z domu. Mojim cieľom bola kaviareň s názvom Phil´s coffee. Prechádzala som uličkami, ktorými som už veľmi dávno nešla. Pri pohľade na dva pásy javorov idúcich za sebou, ktoré z každej strany lemovali kamennú cestičku do lesa sa mi vybavilo nespočítateľné množstvo spomienok z detstva. Ako sme tadiaľ chodievali s otcom na ryby alebo kempovať, trhať kvety na rozľahlú trávnatú lúku pre mamu na deň matiek alebo váľať sa do farebného lístia, ktoré vietor zhadzoval z množstva stromov. Zdalo sa mi, akoby to všetko bolo včera. Cestička do môjho kúzelného sveta z detstva teraz vypadala úplne inak. Tak zvláštne opustene.

Snažila som sa ísť rýchlejšie a nerozmýšľať nad minulosťou, pretože čas bežal veľmi rýchlo. Za zákrutou ma čakal môj ciel. Kaviareň.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu