Zobudila ma mama.
- Áno, už idem. Stará mama? A kedy príde?
Odpovedala som rozospato.
- O chvíľu, tak už poď von z postele.
Povedala a odišla dolu. Už zajtra odlietam!
Upratala som si posteľ a prezliekla som sa. Dole ma už čakala stará mama.
- Taylisha! Poď k starkej!
Zvolala len čo ma uvidela. Nikdy ma inak neoslovila, ale mne to neprekážalo. Nevidela som ju celé týždne, už som zabudla ako mlado na pohľad pôsobí.
- Ahoj, ako sa máš?
Povedala som monotónne. Nikdy som ju nemala veľmi v láske. Vo mne vidí len svoje staré ja.
- Počula som, že zajtra odlietaš, dávaj si pozor. Naozaj tam musíš byť tri týždne?
Z hlasu sa dalo vycítiť, že jej to vôbec neprekáža.
- No, ak sa chcem niečo naučiť, tak áno.
Odpovedala som. Netrvalo dlho a stará mama odišla. Mama mi zbalila ešte nejaké veci. Deň ubehol celkom rýchlo, keďže som celý deň len zdvíhala telefóny od príbuznych. Večer som si šla ľahnúť. Ráno vsávam o pol štvrtej a odlietam o siedmej. Super, že mi mama dovolila zobrať na letisko Yasmeen. Bola ešte nadšenejšia než ja. Cesta na letisko netrvala dlho, keďže som si s Yasmeen krátila čas.
- Lis, španieli sú vraj pekní.
Povedala potichu, aby to nepočuli rodičia.
- Yasmeen ja sa tam idem vzdelávať a nie...
Pokrútila som hlavou.
- Sme tu!
Zvolal ocko. Vystúpila som z auta, vybrala som si príručnú batožinu a ocko vybral môj bledomodrý kufor. O chvíľu som sedela v lietadle. S lúčením som sa veľmi nezdržiavala, bolo by to o to bolestivejšie. Keď som konečne sedela na svojom mieste, hlasno som vydýchla. Čakala som, kto si sadne vedľa mňa. O chvíľu stál predo mnou. Otvorila som ústa dokorán, pretože som tomu nemohla uveriť. Bol to Jessie Simpson.
- O, ahoj.
Povedal milo a zdvorilo. Prikývla som. Sadol si vedľa mňa a po chvíli spustil.
- Tiež máš namierené do Španielska?
Spýtal sa.
- Áno, od rodičov som dostala trojtýždňový pobyt v Benidorme, vieš, kôli španielčine.
- Jasné, ty sa učíš španielčinu. Ja idem návštíviť príbuzných.
- Nevedela som, že máš príbuzných v Španielsku.
- No, nikto o tom nevie. Teda okrem rodiny, a ... tebe.
Usmial sa. Zvyšok cesty sa vliekol. Aspoň, že som mala spoločnosť.
- Vieš, že si v skutočnosti celkom milý?
- Ďakujem.
Usmial sa. Konečne sme dorazili. Konečne, no zároveň to znamenalo, že sa budem musieť rozlúčiť a Jessiem.
- Ďakujem za spoločnosť.
Vyhlásila som a pomaly som vystúpila z lietadla. Do očí mi hneď padla ceduľka s nápisom Benidorm a osoba ktorá stála vedľa nej. Môj doprovod.
- Slečna Taylisha, prežili ste príjemný let?
- No, jasné.
- Ja som Beckie. V najbližších dňoch vám budem robiť spoločnosť.
Povedala milo. Bolo to mladé dievča, určite mala len o pár rokov viac než ja.
- Beckie?
- Áno?
- Je naozaj nevyhnutné, aby ste mi vykali? Necítim sa taká stará.
- A ako ťa mám volať?
- Lis.
Odvetila som, aj keď nemám rada toto oslovenie.
- Tak fajn, Lis.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár