1.Kapitola Osudové stretnutie

Sedela som tam ako prilepená a v nemom úžase som hľadela na tú nádheru čo vošla do našej školy. Chlapec, asi v mojom veku, krátke strapaté vlasy, modré oči, plné pery, tmavá pokožka. Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že tú osobu poznám. Venovala som mu dlhý, úprimný pohľad a on mi ho opätoval. A vtedy keď som sa pozrela do tých veľkých očí, mi to došlo. Ako je to možné? Neverila som svojim očiam. Tohto chlapca poznám už veľmi dlho. Nie z reálneho života, ale každú noc už od mojich 12 rokov sa mi o tejto osobe sníva. Nikdy som nevedela kto to je a už vôbec ma nenapadlo, že skutočne existuje. V tú noc, keď sa mi o ňom prvý krát prisnilo sa zmenilo veľa vecí. Vlastne zo začiatku som si bola istá že to je len sen. Ale ráno som bola v šoku. Ja viem, že to čo sa stalo v tú noc, nebol sen. Viem to. Proste to viem. Aj keď nikto mi to neverí. Po chvíli odvrátil pohľad. Mala som pocit akoby myslel na to isté čo ja. Dostala som sa do akéhosi tranzu. Prebral ma až Amyn vystrašený hlas.
- Samantha, si v poriadku? Halóó ... žiješ?
- Aa áno, samozrejme...
- Všimla si si toho chalana? Je to ten nový. Teda ti poviem, že to je kus. Vraj sa volá David...

David. To meno. To meno mi nič nehovorilo. A tiež ma dosť zarazilo, že pri pohľade na neho som necítila jeho pocity. Pri iných ľuďoch sa mi to stáva. Začalo to presne deň po tej noci. Noc ktorá mi zmenila život.
Na angličtinu som sa vliekla. Chcela som z nej vymeškať, čo najviac. Viem,že nebudem mať problém aj keď prídem a štvrť hodinu neskôr. Podľa toho čo som dnes cítila pri pohľade na moju angličtinárku, viem že má dobrú náladu. Viem, že dnes ju nič nerozhádže. Dnes nie. A to sa mi hodilo. A keby niečo, vyhovorím sa, že som sa zdržala na wc, pretože mi prišlo nevoľno.
- Dobré ráno pani učiteľka.
- Ó, ahoj Samantha. Prečo chodíš tak neskoro?
- Hmm.. No zdržala som sa na ...
Skočila mi do reči.
- Nič mi nehovor. Určite si nerobila nič zlé, však?
Povedala veselým hlasom.
- Hm.. no to nie, pravdaže.
Usmiala sa.
- Sadni si teda na miesto.
No šlo to lepšie než som si myslela.

Angličtina bola nudná, ako vždy. A rovnako aj ďaľších päť hodín. Po škole som nešla domov. Aj keď mi mama povedala, aby som dnes zobrala dvojičky domov. Musela som ísť do parku. Niečo ma tam ťahalo. Bol to neovládateľný pocit. Keď som sa prechádzala pri jazere, zaplavilo ma more myšlienok. Najviac som premýšľala o tej osudnej noci. A v tom som ho uvidela. Sedel oproti mne na lavičke a pozeral na oblohu. Opäť som necítila jeho pocity, čo ma dosť zmiatlo. Ale pomaly som sa približovala k lavičke. Nevidel ma, bola som si tým istá. No zrazu sa ozval. Hlas mal sladký, presne ako v mojich snoch.
- Tak tu si.
Povedal. Z hlasu sa dalo vycítiť, že je napätý. Nepotrebovala som ani svoju schopnosť.
- Ehm... Ty...ty ma poznáš?
Spýtala som sa zmätene.
- Nie som si tým celkom istý. Vlastne od kedy som sa na teba prvý krát pozrel, mal som pocit, že ťa poznám. Aj keď som ťa v reáli ešte asi nikdy nevidel.
Mne sa snáď opäť sníva? Tým by sa to všetko vysvetlilo. Ale toto bolo iné ako sen.
- V reáli? Ako to myslíš?
Toto nieje pravda. Určite to je sen. Lenže ja viem že to nie je sen. Vždy rozoznám skutočnosť od ilúzie.
- Mám pocit, te...teda cítim, že ťa poznám. Ale neviem odkiaľ.
Mala som sto chutí mu povedať, že aj ja mám ten istý pocit. Ibaže viem odkiaľ ho poznám. Z mojich snov.

V prípade úspechu, budú aj ďaľšie kapitoly.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu