S bolesťou sa vyrovnáte stále sami.Len si to dovoľte.

Presne pred rokom bežal posledný mesiac s bývalým. Posledný z desiatich, kedy som sa bláznivo zaľúbená nachádzala kdesi ďaleko od zeme.
Posledný mesiac, kedy som všetkých naokolo, bohužiaľ, aj samú seba, skúšala presviedčať, aký mám dokonalý vzťah.

Kdesi som čítala, že keď človek niečo chce, veľmi chce, dostane to. Bez snahy, bez plamienkov pozornosti sme tomu obaja egoisticky verili. Aj keď každý z nás tým svojím chcením túžil po niečom inom.

Marec sa končil. A môj "dokonalý" vzťah, v ktorom som sa viac trápila ako bola šťastná sa, našťastie, blížil k svojmu dramatickému záveru tiež.

Zostala som sama.

Odmietnutá.
Odkopnutá.
Zabudnutá.

Boli slzy, nie málo, boli aj výčitky, bola nechuť do jedla, odpor k párom, ktoré sa "vianočkovali" na každom mieste, bola chuť roztrhať tie poprepletané pohľady...
Veď to poznáte, zrúti sa vám niečo, o čom ste každý večer pred spaním s úsmevom na tvári snívali.

Bolo to, bolelo to a trvalo to dlho. Aj keď som kdesi v duchu šepkala tichú prosbu za lásku, už nikdy som sa k nikomu nechcela tak priblížiť.


Chlapci prichádzali, no ja som ich snahu odplácala slzami a bolesťou z konca niečoho,čo sa možno radšej ani nemalo začať.

Prešiel nejaký čas, počas ktorého som premárnila tisíc šancí dovoliť niekomu urobiť ma šťastnou.Všetko kvôli neprestávajúcemu smútku. Vlastne to možno ani tak nebolelo, len som sa z toho potrebovala vyplakať.
Škoda, že som sa vyplakávala skoro rok.

Je zvláštne, ako veľmi človek potrebuje v takýchto chvíľach oporu. No je ešte čudnejšie, že ju tak často odmieta. Ľuďom, ktorí vám chcú len to najlepšie neveríte, mysíte si, že vás nechápu,že nikto neprežil to, čo vy. Čo tam po tom, že raz bude vraj dobre, keď teraz je zle?!
Reči ako: "Príde lepší, to prebolí, raz sa z toho budeš smiať..." sú tou najhoršou tabletkou, akú vám môžu na vašu bolesť dať.



Dnes sa mi pri starých blogoch objavil úsmev na tvári.Moja prvá láska. Naivná láska. Bola to vôbec láska?
Veď ten vzťah nemal budúcnosť. Ani prítomnosť. Vzorným vzťahom sa dal nazvať iba na fejsbuku.
Ako sa len človek dokáže vžiť do svojich predstáv, ako im začne veriť, ako začne veriť tomu, že ten človek je takým, akého ste si vysnívali pre svoj zvyšok života. Ste presvedčení, že s človekom, s ktorým ste si vlastne ani nerozumeli chcete prežiť svoju budúcnosť.
Aká irónia...


Prešiel skoro rok. A u nás víkendovými večermi sedáva ktosi iný. Taký ten, pri ktorom sa netúžite len vodiť za ručičky, vypisovať si po nástenkách, ako veľmi sa milujete,aby kamošky, susedy, bývalí atď videli, že už konečne niekoho máte aj vy. Taký, s ktorým tušíte,že sa od nepamäti poznáte a s ktorým túžite zostať do poslednej chvíle. Taký, pri ktorom nemusíte tajiť slzy, mať tajomstvá a dokonca neodíde ani keď nemáte svoj deň alebo dokonca keď chýba mejkap na vašej tvári.
Nemusíte robiť horibilné veci, ani dobrovoľne ani z donútenia, aby ste si vyžobrali vetu o jeho citoch k vám.


Som milovaná a mám milovaného chlapa.

Aj on, ten z "dokonalého" minuloročného vzťahu, má po boku inú.

A prajem nám to. Aj mne a aj jemu.

Človek asi musí urobiť chybu,aby si uvedomil, či to, čo má aj naozaj chce.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu