Pozeral som na neho, ako ju objíma a občas manifestne pobozká. Má blonďavé vlasy a jemné črty tváre a vždy keď sedíme v podniku, ako je tento, mám dojem, že sem akosi nepatrí. Akoby bolo možné ho vyrezať z okolia, ako z kartónu a vsadiť na miesto, kde žijú idealisti, a ich ideály nepokrútia, nepolámu a neprestavajú bytosti, ako som ja.

Bytosť ako ja...

Dnes som sa stratil v hmle. Vystúpil som z auta a zaplatil. Bolo to niekedy v polke cesty. Hmla bola taká hustá, že som si nevidel ani na vychodené oranžové tenisky, ktoré napriek množiacim sa protestom odmietam vyhodiť. Nevidel som na chodník. Len vzdialené svetlá, rozptýlené v mlieči vlhkej hmly mi pripomínali, že sa nachádzam v tom istom svete, ktorý to je za vidna.

Avšak svetlá zvyknú klamať.

Zastavil som a vystrel som sa, a predstavil si, že sa moje ruky a nohy mäkko rozptyľujú v hmle... ako socha z cukru ponorená do teplého mlieka... Usmial som sa a ucítil som vlhko, ktoré sa nakondenzovalo na fúzoch... Na tých pár chvíľ som nejestvoval. Moje čiary sa rozmazali a subjektivita spolu so subjektom sa zmenili na letmú sladkú príchuť v nekonečnej záplave čerstvého mlieka...

Keď som bol chlapec, sníval sa mi sen. Snívalo sa mi, že som poznal slovo, ktoré mi umožnil lietať. Vyriekol som ho a zrazu som sa začal vznášať a pohybovať voľne v priestore. Keď som sa prebudil, slovo som si už nepamätal. Doteraz sa naivne domnievam, že ak by som ho vedel vysloviť, vedel by som skutočne lietať. Moje vedomie by uchytilo jemnučké opraty časopriestoru a donútilo by tieto oranžové tenisky, aby sa odlepili zo zeme, a ja by som prestal byť úbohým zajatcom zemského elementu...

Zatvoril som oči. Nikdy som ich nezatvoril tak dôkladne ako teraz. Som slepcom stojacim v nočnej hmle, čo zavrel oči. Bol by som prisahal, že som sa na sekundu, vzniesol...

Neverte však v prísahy sladkého mlieka.

Vlial som sa do svojej podoby, ako tekutina do pohára... Bolo mi ťažko. Nikdy nebola hmotnosť ťaživejšia. Napol som svaly na ruke a pozrel sa, ako presvitá cez hmlu ako mierne rozostrená fotografia.

Možno, keby som sa bol následne stratil, našiel by som po tom, ako by sa hmla rozplynula ten svet idealistov so zelenou trávou, mramorovými budovami a šepotom nekonečných nepraktických konverzácií. Zaodetý v čiernom kabáte, čiernom roláku a čiernych nohaviciach... obutý vo vychodených teniskách nevkusného oranžového odtieňa by som ten svet pokrútil, polámal, prestaval a rozpustil v pohári mlieka...

Ako by to asi chutilo?

 Rozprávka
Komentuj
Napíš svoj komentár