Ja a Ten chlapec (časť 34. - naše 2. rande 2)

Ách! Čo mi chce povedať? Ak je to niečo dobré..niečo pekné, prečo nevie ako? Nechápem. Chápala by som keby to bolo niečo zlé..Ale..vlastne je tu jedna vec, ktorú mu chcem povedať, ale neviem ako a myslím si, že je príliš skoro...vyznať mu moje city..vyznať mu lásku! Že by toto bolo to, čo mi nevie povedať? Viem, že sa mu páčim..ale mohol by sa do mňa zamilovať za tak krátky čas?! Veď len nedávno držal za ruku iné dievča..

„Tak mi to nepovieš?“ – pýtam sa so smutným výrazom v tvári.
„Poviem..poviem..len..neviem ako mám začať..“ – bože aký je zlatý. Milujem ten jeho zamyslený pohľad! Ja ho tak milujem! Áno ja ho milujem..
„Ja si počkám..mám čas..“ – vyhrniem rukáv a pozriem sa na moju ľavú ruku..
„Máš pekné hodinky.“ – hovorí.
„Ďakujem, dostala som ich od brata..priniesol ich z Anglicka.“ – odpovedám s úsmevom. No ako som spomenula môjho brata, videla som v jeho očiach menšiu nenávisť. Ak som dobre videla..Ale ja tiež nemám v láske Alexovu sestru..
„Alex?“
„Áno?“
„Ja čakám..“
„Povedala si, že máš čas..“ – usmial sa na mňa.
„To ma tu chceš naťahovať do večera?“ – spýtala som sa netrpezlivo.
„Nie..to určite nie..viem, že sa máš čo učiť na zajtra..“
„No to mám..“ - sklopím zrak, keď si spomeniem na franinu. Zajtra má byť tá písomka z ľudských práv a zatiaľ neviem ani vetu..
„Dobre poviem Ti to..“ – odvážne sa na mňa usmeje. Vystrúham nedočkavý úsmev a priblížim sa k nemu. Pozerám sa mu do jeho krásnych oči cez jeho okuliare. Rozmýšľam prečo ich na sebe včera nemal a dnes už hej. Ale mne to nevadí. Mne sa páči aj s nimi. Popravde je to sexi. Maximálne sa mu hodia!

Začína rozprávať, počúvam ho bez dychu:

„Viky, predtým ako Ti to poviem, chcem aby si vedela, že som si myslel, že Luciu ľúbim, ale zistil som, že nie! Že to nebola láska! Že to bolo len krátkodobé očarenie z jej krásnej postavy..z jej krásnych slov..Ale pravda bola iná. Ona ma podvádzala. Tým myslím – že spala s mojim kamarátom – no keď sa mi k tomu priznal, ja som mu neveril. Ale teraz verím všetkému, čo mi o nej povedali. Všetkému!" - zosmutnie trochu no hneď sa pozviecha a pokračuje:

"Predtým som bol zaľúbený do jedného dievčaťa z ulice, no ona sa presťahovala skôr ako som jej to stihol povedať..Ale to už odbieham od témy..“ - pri jeho rozprávaní sa pozerá na moju mimiku – je zvedavý ako reagujem. Ja si ani neuvedomujem ako sa tvárim. Ani nedýcham. Mám pocit, že mi chce povedať niečo dôležité..
„Pokračuj.“ – hovorím. Usmeje sa a pokračuje:
„Ale teraz nechcem čakať pokiaľ bude neskoro, radšej to poviem skôr..Viky, síce sa poznáme len z videnia zo školy, ale ja viem, že si dobré dievča. A ten krátky čas, čo sme spolu strávili bolo niečo krajšie ako mesiac, ktorý som strávil s ňou..“

„Bol si s ňou len mesiac?“ – pýtam sa prekvapene. Myslela som si, že s ňou bol dlhšie..
„Áno mesiac. Chcel som tým povedať, že keď som spoznal ju, nebol som si taký istý ako som teraz u Teba. Si pekné, múdre dievča. Si veľmi milá a dobrá. Už som Ti povedal, že sa mi páčiš a že chcem o Teba bojovať. Ale ja sa bojím, že Ťa stratím, preto nechcem čakať a poviem ti to hneď. Viky, ja som nemohol spať celú noc, pretože som na Teba myslel. Viky, ja k Tebe cítim niečo viac ako len sympatie.“

Zrazu som si všimla, že mám otvorené ústa od prekvapenia, tak som ich rýchlo zatvorila. Cítila som, že sa začínam potiť. Z tých krásnych slov som tak znervóznela. Mala som chuť mu povedať niečo podobné. Ale ja som sa zase nevedela ani ozvať. Ako vtedy na začiatku v telefóne.

„Viky?“ – pýta sa ma s trošku roztraseným hlasom.

 Blog

24 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu