Ja a Ten chlapec (časť 33. - naše 2. rande 1)

„Ahoj.“ – pozdravím ho. Akurát bol otočený chrbtom. Hneď ako ma začul sa obzrel. S takým krásnym úsmevom... Cítila som sa ako v nejakom romantickom filme.
„Ahoj.“ – odzdravil. „Ty si presná ako hodinky.“ – hovorí s ešte väčším úsmevom.
„A nie si rád?“ – pýtam sa.
„Samozrejme že som, prečo by som nebol..“ – hovorí. Chvíľu tam tak stojíme a civíme jeden na druhého. Za chvíľku to začne byť trápne tak sa ozvem:
„Kam pôjdeme?(Alex naraz so mnou –„Tak ideme?“)" – no tak toto vyznelo trošku vtipne. Obaja sme sa naraz ozvali. Začali sme sa na tom rehniť. Potom sme na takých päť sekúnd prestali, no ako sme sa na seba opäť pozreli tak sme začali mať z toho ešte väčšie záchvaty. Ani neviem prečo. Zrazu nám všetko pripadalo také smiešne. Pozreli sme sa na nejakú babku s taškami a zase sme spustili rehot. Snažili sme sa upokojiť pretože okoloidúci si už určite mysleli, že nie sme úplne v poriadku.

Tak sme sa tak prechádzali po meste a rozprávala som mu o mojom nudnom dni v škole. On mi zase hovoril, že túto sobotu pôjde fotiť na svadbu. Sľúbil mi, že mi potom ukáže fotky.

„Videla som niektoré Tvoje fotky na facebooku, máš fakt talent..“ - hovorím mu.
„No..baví ma to. Ale v poslednom čase mám menej práce ako predtým..vieš..kríza..“
„Hej..chápem. Bol si na nejakom kurze?“
„Áno bol som. Na trojmesačnom. A popritom som brigádoval v Tescu aby som si mohol zarobiť na fotoaparát. Ale už ma to nebavilo v tom sklade. Dosť ma z toho boleli kríže..“
„To Ti verím." - hovorím.
„Škoda, že ma nemal kto pomasírovať..“
„A čo to dievča?“
„Aké dievča?“
„No tá..tá tvoja..“
„Ale s ňou som nebol dlho..a mne sa zdá, že ani masírovať nevie...“
„Ja viem..masírovať..“ – vyhŕklo zo mňa. Takže on s ňou nebol tak dlho ako som si myslela?
Usmial sa. „Uvidíme.“ – dodal s úškrnom na tvári.
„No možno..“ – dodala som trošku chladnejšie.
Okrem môjho brata a otca – nech odpočíva v pokoji – som iného chlapa nemasírovala.


Po dlhšej prechádzke mestom ma zase zaviedol na miesto, kde sme boli prvý krát. Vytiahol z bundy obyčajný digitálny foťák, ktorý ako povedal má len tak na bežné fotenie a ukazoval mi nejaké fotky z prírody – lienky, jelene, veveričky, vtáky, stromy, lístie...Bolo to veľmi pekné, nechcela som veriť, že to bolo fotené obyčajným digitálnym foťákom. Hovoril, že to sú len také všedné fotky, či ako to povedal...a že tie najlepšie fotil tým druhým fotoaparátom a raz mi ich poukazuje, pretože nie všetky vyvesil na internet. Na to sa naozaj teším.

„Môžem si Ťa odfotiť?“ – zrazu sa ma spýtal.
„Heh, mňa?“ – neverila som tomu.
„Áno, Viky, Teba...“
„No..ja neviem..no môžeš.“ – usmiala som sa – „A čo mám robiť?“
„Nič len sa pozerať do objektívu a usmievať sa.“ - tak toto povedal fakt chutne!
Pár krát ma odfotil a potom mi tie fotky ukázal.
„Nejak vyzerám dobre na tých fotkách...“ – hovorím s počudovaním.
„No..nie len na fotkách..“ – dodal.
Môj zrak padol na zem pokrytú žltým lístím. Červenala som sa. Neviem prečo sa stále takto červenám, niekedy ma to už fakt štve...

Zrazu ma napadlo niečo, čo mi nedalo sústrediť sa na dnešných hodinách v škole:

„A inač čo si mi chcel povedať a muselo to počkať?“
„No..ehm..neviem ako Ti to mám povedať..“ – hovorí Alex.
„Je to niečo zlé..?“ – pýtam sa trochu prestrašene, lebo si myslím, že to má niečo spoločné s tým čudným telefonátom od Nátálie.
„Nie..nie je to zlé..je to niečo pekné..ale neviem ako Ti to mám povedať..“

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu