Niečo odtajnené z TS správ. Časť 5.

Všetci, rodina, ja sme boli z toho zrútení...Bolo to až neuveriteľne, ako všetko rýchlo nasledovalo, navštevoval som ju v nemocnici každý deň... dodával je silu a vieru, že sa všetko dobre skončí...nič a nikto však nevedel pomôcť, bolo to strašné sa pozerať ako umiera...
V poslednom štádiu, po pol roku, keď som sedel na jej posteli, začala o tebe hovoriť, Filip bol môj najmilší priateľ zo školy, aj som ho platonický ľúbila, smutne sa usmiala...nato ztiahla prsteň z prsta a mi ho dala, tento mám od neho, daroval mi ho na 20-té narodeniny, až tu nebudem, vráť mu ho, nech má na mňa peknú spomienku....
Potom siahol do vrecka saka a vybral prsteň, podal mi ho, v tom momente som padol na kolena a držal si hlavu a tíško plakal.....Aká je toto spravodlivosť, že mladý musíme umierať, prečo?.
Keď ma to ako tak prešlo, vrátili sme sa späť na hotel, dali si kávu a začali sme sa znova rozprávať.
Vieš Filip je to veľka náhoda, že som ťa na birdzi spoznal, niekoľko dni som ťa pozoroval a utvrdzoval sa, že si to ty...
Som rád, že som poslednú Veroniky splnil, bolo to pre mňa ťažké, teraz môže aj ona spokojne spať, že som jej prianie splnil.....
A tak skončilo naše stretnutie. S bôľom v srdci som sa vrátil domov, Mário ako keby citil môj smútok bol ticho a ma objal.... vtedy som si uvedomil, ako je to krásne mať pri sebe milujúcu osobu, ktorá chápe vášu radosť, smútok, život...........filip


Ďakujem vám za vašu trpezlivosť, zdielať moje spomienky...

 Blog

28 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu