Ráno zvoní budík, a ja už dávno sedím na rohu postele, nohy na chladnom linoleu. Spať sa mi spí poslednou dobou zle, ale horšia je tá nechuť k vstávaniu. K stretnutiu s novým dňom. Nie žeby som sa mal na čo sťažovať. Mám čo jesť, kde spať, kde sa vzdelávať, kde pracovať a mám hromadu kamarátov, blízkych, priateľov, rodinu. Ideálne postavnie vecí, no aj tak ma poslednou dobou ubíja ťahať nohy z postele von. Veci stratili nádych sviežosti čo mali, farby pestrosť a ten čudný smútok je ako šediny v mojich vlasoch.
Dôverne známy.
Celý deň mám inak dobrú náladu, na známych (a aj neznámych) som milý a mám vo zvyku držať si aj pozitívne myslenie že by to človek do mňa nepovedal. Stačí však len zabuchnúť dvere bytu a zrazu som celý nemastný- neslaný. Bez chuti.
Aj to cvičenie mi pripomína teraz viac rutinu ako zábavu, niečo čo som zvykol robiť a tak to zanovito robím doteraz. Tak ako rituál kávy, púšťanie si povedomých piesní. Málo z toho teraz teší.
A čo po večeroch? Ani po večeroch sa netúlam po vonku, nevyhľadávam nové stretnutia, skôr krpatiem u seba v izbe. Nikdy som nebol typ čo rýchlo nadviaže kontakt s cudzími a preto sú mi aj neznáme večerné výlety do centra za účelom spoznávania.
S konfortnel som v šedej rutine.
Z hromady možností som si vybral rezignáciu, čo asi nie je najšťastnejšia voľba.
A potom tu akurát sedím a píšem na monitor písmenká, čo možno pomôže.
Najskôr však nie.
Občas sa však stále ozve ten malý optimista, že časom by to však snaď mohlo byť lepšie, aspoň teda v to treba dúfať. Veď aj v Thajsku vravia Mai pen rai.
Možno aj viac tých úsmevov mi ostane keď zabuchnem dvere bytu.

A možno len pôjdem radšej skôr spať.

Veď ráno zvoní budík.

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
piotra  20. 2. 2015 18:11
treba ti nejakú iskru, niečo, čo praskne túto bublinu "ničoho", apatie.. preč preč s tým!
Napíš svoj komentár