Horká káva sa mieša so sladkým medom v malom zelenom kalíšku. Ráno ako ktorékoľvek za posledných pár dní. Málo povinností, málo ľudského kontaktu a mnoho času osve s vlastnými úvahami. Nie zrovna najlepší stav v akom sa sám človek môže nachádzať. Cvičenie to na čas zaženie, ale nestlmí. Možno preto som si dnes naordinoval prechádzku. Ako malú zmenu programu.
Sneh bodal do očí a vietor šklbal okrajom môjho kabátu. Podrážky vŕzgali na udupanej brečke, a ľudia sa náhlili čo najskôr preč z vyvádzania živlov. Autá sa sunuli pomaly. Svet sa noril do ticha, aké je prítomné keď sneh padá a tlmí zvuky. A ten park vyzeral vskutku nádherne.
Naposledy som tam bol v lete, keď som tade bežal v rámci ranného cvičenia. V bezstarostnejšom období. To miesto ma vždy tak trochu ukľudní a nie je tomu ani teraz inak. Dodá mi energiu a utrasie pár vecí v mojej mysli. Vietor hádže zimu navôkol a ako tam tak stojím, jediný čierny bod uprostred bielej oblohy, zasnežených stromov a bledej krajiny, mám pocit že zapádam do toho melancholického obrazu zimy.
Čas ísť domov.
Dvere sa zabuchnú a premočené veci môžem konečne strhnúť zo seba dole. Horká káva sa mieša s medom- zas raz. Telom sa rynie mravčivý pocit tepla, sneh sa topí, a steká po líci.
Vždy je sneh slaný?
Prevetrať hlavu pomohlo, rovnako ako napísať tieto riadky. Bude sa ľahšie spať. A možno sa aj nezabudnem pretočiť na druhú, studenú stranu.
Už dlho tam aj tak nik neleží.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
veľmi sa mi toto príjemne čítalo (sčasti asi lebo mávam podobné myšlienky, resp. sa podobne cítim) - a najviac oceňujem ako používaš slová, také, nevšedné, úsmev vyčarilo, dobrý blog som si takto na večer vybrala