Ak sa teda mám pristaviť pri obsahu môjho večerného programu by som povedal, že skutočná sloboda v mojom prípade ešte totiž neznamená, alebo nemusí znamenať, že za to, že niečo mi nevyšlo, nie mojou vinou, nebudem hľadať spôsoby, aby to, čo som si zaumienil, nesplním. To by bolo príliš skoro.
Práve, začiatkom článku poviem, že z môjho hľadiska tá skutočná sloboda môže celkom isto znamenať niečo také, ako to, že aj vprostred nejakého neúspechu, ostanem pokojný a prijmem riešenie také, aké je užitočné. Nehovorím, že niečom sa chcem trebárs pasívne poddať, ako by to teoreticky na prvé počutie vyznelo.
Ale to, že niekedy, čím človek povie menej argumentov, čím človek menej povie, ale viac vykoná, tým viacej sa stane práve nezávislejším od niečoho, čo možno dokáže z veľkej miery človeka neprimerane manipulovať, a takto nedať mu priestor pre vlastné sebarozhodovanie, pretože vykonať rozhodujúci proces samostatne je niečo, čo priamo podlieha slobode ako takej, a tohoto činu nie každý pochopiteľne môže byť uspôsobený.
Vyslovím myšlienku, že čím viac je k človeku niekto primknutejší, bližší, srdcu milší, tým ťažšie sa mu robí nejaké rozhodnutie, v ktorom síce sa môže cítiť slobodne, ale avšak práve tá prílišná voľnosť a možno odpútanosť od niečoho, čo vníma ako súčasť života pociťuje ako veľkú prázdnotu, ktorá paradoxne zamestnáva jeho myseľ tým, že samota je veľmi zlý jednak spoločník, a to, že človek postupne zreje a dozrieva.
A taktiež uvedomuje si hodnoty, ktoré sú veľmi potrebné v živote prijať presne na to, aby sa cítil slobodný. Domnievam sa, že ani z filozofického, ani teologického konceptu sloboda nemusí značiť nezávislosť na akejkoľvek determinácii, a už vonkoncom poslušnosti z lásky.
Srdečne všetkých pozdravujem, a teda ešte v krátkosti by som chcel vyjaviť niečo, čo ma napadlo na jeden zaujímavý citát, ku ktorému azda som už písal kedysi blog. Ústredná tematika môjho nového blogu znie v tejto vete: "Niekedy ti Boh zlomí srdce, aby ti zachránil dušu."
Naozaj som sa duchovne občerstvil, a teda úvodom môjho blogu by som chcel napísať asi toľko, že prvá myšlienka azda je o tom, že skutočná sloboda (veľmi ťažký pojem na rozpísanie sa, čo to v skutočnosti znamená, ) môže značiť nielen hľadanie seba samého, to je jasné, pretože hľadanie seba samého znamená, že človek ešte stále niektoré záležitosti nedokázal prijať a akosi vnútorne spracovať, čo je dosť podstatné, ale aj to, že niečoho sa napríklad zriekne, trebárs svojho pohodlia, niečo vykoná, a potom jednoducho čaká...
Potom čaká, že aký výsledok mu z toho vyplynie. Ako sa potom cíti. Aký je to pre neho pocit. Proste vykonať akýsi pokus.
Pokus v tom slova zmysle, aby som to bližšie špecifikoval a objasnil, že pokiaľ sa niečoho zriekneme, alebo je nám to odňaté možno aj proti našej vôli, vtedy nastáva boj, či to dokážeme slobodne prijať, či sme na to nastavení, akosi vnútorne preddisponovaný, a práve vtedy naozaj sa môže odhaliť náš charakter. Čo teda myslíme vážne, a možno ešte vážnejšie, či sme niečo nemysleli pokrytecky, či sme niečo trebárs len nehrali.
Viete, v každom jednom z nás, či sa nám to páči, alebo nie sa skrýva kus pokrytca. Nie v tom negatívnom slova zmysla, ako tento hrôzostrašný pojem môže ukrývať, ale v tom, že napríklad ja som si dobre vedomý toho, že človek, alebo teda budem osobný a konkrétny, mám aj tak navzdory mojej osobnej slobode ako nezávislosti na nejakej determinácii, pocit, že niečo si chcem nechať len pre seba, o niečo sa nepodeliť, nepovedať o niečom nikomu.
Možno je to pre moje dobro, a možno pre dobro tých ostatných. Mám teda právo sebe samému niečo odoprieť, mám právo sebe niečo dopriať, a podobne je to vo vzťahu k ostatným, kedy mám právo opäť niečo odoprieť, a niečo dopriať, možno ma to bude stáť veľa, a možno... ma to nebude stáť nič.
Vystanoví mi teda "príčinná" otázka, akú veľkú hodnotu bude v sebe samej skrývať táto vnútorná obeta, ktorá tkvie v akejsi premene človeka zvnútra? Kedy to, čo povyšujem na piedestál hodnôt dnes, budem zajtra pokladať za zbytočnosť, a naopak, kedy niečo považujem za stratu času a zbytočnosť, a ostatné budem pokladať za piedestál hodnôt.
Dokážem vtedy nadobudnúť pocit slobody, keď si teda dokážem zodpovedať na niektoré pálčivé otázky, alebo sa im radšej budem chcieť vyhnúť.
Domnievam sa jednej veci. Vo všeobecnosti by som teda mohol povedať asi toľkoto. Zrieknutie sa niečoho, a teda to následné, postupné oslobodzovanie, odmietanie prijatia ako opak toho všetkého sa od elementov, ktoré človeka nepriamo úmerne zaťažujú, postupne menovanie situácii, vyjasnenie si niektorých pojmov, ktoré zaiste nechceme meniť. Ako to myslím, vysvetlím, tradične, v riadkoch nižšie.
Kedysi pred rokmi som vyslovil myšlienku, na ktorú ma naviedol môj dobrý známy, že... skús si položiť otázku, čo by si nechcel zmeniť.
Záverom by som predsa len chcel spomenúť biblické texty v tomto kontexte. Pavlov list Filipanom pojednáva o tomto. ..."A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista - spravodlivosťou z Boha, založenou na viere..." Flp 3,8-9.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár