Aspoň som si to myslel.
Roky práce, stovky hodín nahrávania, desiatky sklamaní – a stále som neobdržal ten osudový telefonát, ktorý mal všetko zmeniť.
A predsa – niečo sa zmenilo. Ja.
Takú som mal víziu, že si poviem o pár rokov po tom, čo vyprodukujem svoju prvú epizódu. Hm. Krásne. Je mať krásne takéto ciele, ambície a vízie. Čo však uberá na kráse je realita a ten deň, kedy si ako jednotlivec musím priznať, nie všetko je tak, ako by som chcel aby bolo.
Na rozdiel od iných mojich projektov, nezačal som podcast Po Živote s Tomášom Verešom kvôli vidine zárobku peňazí. Bolo to z lásky. Bolo to z vášne. Bolo to kvôli potrebe naplniť moju zvedavosť. Mám rád ľudí, komunikáciu, rád počúvam príbehy, rád sa vzdelávam, rád športujem. Preto rozhodnutie tvoriť životné príbehy zaujímavých ľudí, ktorí dosiahli vo svojom živote niečo pozoruhodné, niečo veľké. Preto rozhodnutie robiť rozhovory primárne s vrcholovými športovcami, pretože ich úspechy a ocenenia si museli vydrieť. Tvrdá práca, disciplína, obetavosť. Mne je to blízke. Chcel som ukázať ľuďom to, čo v televízii nevidia. V televízii vidia iba súčasný výsledok dlhoročnej práce v tieni. Ja som chcel ukázať ten tieň. To, ako sa dostali na vrchol, kým sa na ceste na ten vrchol stali, čo obetovali na ceste k vrcholu. Áno. Nie vždy sa mi to podarilo. Avšak, vo väčšine rozhovorov si poslucháč nájde nejaké to zrnko múdrosti, ktoré môže aplikovať vo svojom živote a poučiť sa, inšpirovať sa.
Nuž, musím priznať, nevybudoval som najúspešnejší slovenský podcast.
20 000 vypočutí na jednu epizódu. Rozhovory v rádiách, médiách. Úspešné získanie Novinárskej ceny za rok 2024, 2025. Najvyššie priečky v súťaži Podcast roka. Rozhovory a prednášky na rôznych besedách. Zmenený život 1000ok ľudí.
Nič z toho sa mi nesplnilo. Nič z toho som nedokázal priviesť k realite aj napriek faktu, je to projekt, ktorý som robil čisto z lásky, vášne a nezištnosti.
Zmenil som niekomu život k lepšiemu?
Neviem.
Jedno však viem.
Môj život sa vďaka podcastu zlepšil.
Vďaka všetkým mojím hosťom.
Vďaka mne.
Spoznal som lepšie samého seba.
Stal som sa lepšou osobou.
Moji hostia sa stali mojimi mentormi.
Ukázali mi inú perspektívu života a žitia samotného života.
Uskutočniť samotný rozhovor, tá najľahšia časť. Upraviť ho, ten najzdĺhavejší proces trvajúci nekonečné hodiny. Snaha. Úsilie. Čas. Žiadne voľné víkendy, žiadne chvíľkové užívanie si. Z práce do práce. Vkladal som do toho veľa, no často, to úsilie bolo zbytočné.
Prečo?
Pretože kvalita zvuku nech som sa snažil ako som chcel bola proste zlá, dobrá, no len málokedy výborná. Nedávno, rozhovor s Jánom Lašákom. Trvalo to viac než 2 roky od prvého oslovenia uskutočniť rozhovor. Nadšenie. Radosť. Konečne sa dozviem jeho životný príbeh, myšlienky, pohľad na svet. Nadšenie a radosť rýchlo vypŕchli. Hlavný a jediný dôvod: kvalita zvuku. Skvelý rozhovor. Skvelé odpovede na otázky. Hovoril o svojom boji, kedy sa ocitol na dne a po tomto období našiel šťastie a vnútorný kľud. Nuž, ale čo z toho, keď väčšinu odradí od vypočutia si rozhovoru nekvalitný zvuk. Mimochodom, rozhovor s Jánom Lašákom si môžete vypočuť 6.10.2025.
Tak ako rástol počet hostí, rástlo aj moje zdravé sebavedomie a zručnosti. Hľadať kontakty na samotných športovcov, ich agentov, manažérov. Presviedčať a argumentovať s nimi prečo áno. Čeliť odmietnutiam. Naučiť sa žiť s tým, že môj život nie je len v mojich rukách. Čeliť "zodpovedným" športovcom s ktorými sme si dohodli rozhovor a v deň rozhovoru ma oni ignorovali, zatiaľ čo ja som tam sedel pripravený na ich príbeh. Počúvať negatívnu kritiku, oprávnenú kritiku. Čakať na rozhovor dlhé mesiace, roky.
Veľa krát som veril, dúfal, že ten rozhovor, ktorý najbližšie zverejním bude pre môj život prelomový. Celé dní som čakal a žil pre ten moment. Na nič iné som nemyslel. Dni, týždne ubiehali a ja som si nič iné nepredstavoval. Potom, keď prišiel ten deň zverejnenia a rozhovor uzrel svetlo sveta, nič sa nestalo. Nastalo ticho. Ticho, v ktorom som doteraz žil. Neobdržal som žiaden email, žiaden telefonát, ktorý by mal moc zmeniť môj život. Žil som s očakávaniami v očakávaniach. Našťastie, podarilo sa mi opraviť tento postoj.
Narástol som.
Prerástol som svoju vlastnú verziu.
To všetko s obyčajnými vychytávkami technológie. Bez známostí. Bez postranných záujmov. Viac ako 100 zverejnených rozhovorov. Stovky hodín práce bez odmeny. Stovky hodín príbehov.
Nie vždy, však príbehy so šťastným koncom. Párkrát sa to nepodarilo. Niektoré osobnosti zomreli. Nestihol som urobiť rozhovor so všetkými. Gejza Valent. Oslovil som ho. Prejavil záujem. Potešil som sa. No o pár momentov neskôr mi zablokovali účet do ktorého sa mi nabúrali „dobré duše“ a naša komunikácia sa stratila a ja som sa už včas k nebohému Gejzovi nedostal. Boxerista, najstarší slovenský olympijský víťaz Ján Zachara. Bol už v zdravotnom stave, kedy mi nebolo dovolené urobiť s ním rozhovor. Napriek značnej snahe nájsť cestu ako sa k rozhovoru dopracovať, napriek značnej snahe nájsť spôsob ako obísť rodinu a urobiť rozhovor mimo ich vedomie som to nestihol. Futbalista Ivan Mráz, žijúci na Kostarike. Dostal som k spojeniu s jeho dcérou. Pripravil som si otázky, v hlave som mal scenár čo a ako. Nuž, opäť som to nestihol. Dcéra mi už len oznámila čerstvú smrť svojho otca. Smútok. Plač. Hnev. Na nič iné som nemal nárok. Na druhú stranu, mal som česť spoznať a urobiť rozhovory s výnimočnými ľuďmi, ktorí už žiaľ, nie sú medzi nami. Bežec na lyžiach, človek s veľkým srdcom Ján Michalko. Umelec s veľkým srdcom a nekonečným zdrojom pozitívnej energie Marcel Nemec, ktorý na svojom instagrame zanechal odkaz na náš rozhovor, v ktorom sa podelil o svoj život, myšlienky a pocity.
Prežil som si obdobia, kedy som spochybňoval vlastné úsilie. Na čo? Na čo tomu venovať tak veľa času, úsilia a seba, keď návratnosť je tak nízka? Začal som sa porovnávať. Podcast Mozgová atletika vs podcast Po Živote s Tomášom Verešom. Nerozumel som tomu, ako môže mať podcast Mozgová Atletika taký úspech. Čo na ňom poslucháči „vidia“. Potom iné podcasty, v ktorých hostiteľa počuť viac ako hosťa, v ktorých hosť je prerušovaný a nemá možnosť dokončiť svoje myšlienky ... Nepropagoval som žiadne produkty. Neodkazoval som na žiadne zázračné scenáre ako dokázať to a to. Neriešil som otázky povrchnej doby. Nepozýval som si hostí kvôli ich popularite, alebo sláve. Práve naopak. Odkazoval som na darcovstvo krvi v NTS, na podporu portálu ludialudom. Pozýval som si osobnosti, ktoré prevažne bojujú v tichosti. No i tak, nestačilo to. Investoval som do reklamy viac než som chcel. Investoval som do propagácie podcastu skôr, než som mal. Prečo? Pretože som propagoval podcast v období, kedy mal nižšiu úroveň než akú má teraz. Prvý dojem. Pokazil som prvý dojem. Aspoň, slová, milé slová od mojich hostí. Aspoň, slová, slová chváli od mojich poslucháčov.
Moji hostia, starší, neaktívni to berú ako veľkú vec, vážia si, že sa o nich zaujímam, že im venujem svoj čas a dávam im priestor povedať o sebe. Známejší to berú ako rutinu. Pamätám si to ako včera. Adela Vinczeová, bolo to cítiť, že som pre ňu len číslo. Brala to ako samozrejmosť.
Možno som nevybudoval najúspešnejší slovenský podcast. Ale vybudoval som lepšiu verziu seba. A ak si z toho niečo vezmete, tak to, že aj cesta bez slávy môže byť víťazstvom.
S pozdravom
Tomáš Vereš
» www.tomasveres.sk
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár