V druhej polovici marca som štvrtýkrát rozoberal túto problematiku, či teda... môže sa človek niečo naučiť bez toho, aby robil chyby, a dnes sa nad tým opätovne zamyslím. Ešte som vybavil niekoľko administratívnych záležitostí, ktoré sú predsa len veľmi potrebné, a teda pokúsim sa rozobrať túto tematiku.

Čo teda k tomuto napísať. Mnohokrát sa stáva, že človek sa do niečoho bojí ísť, pretože pozná približný výsledok. Možno už má nejaké tie predchádzajúce situácie, najmä, ak dôverne pozná situáciu, a možno ľudí okolo toho. Možno sa nezriedka stane, že v kontakte je síce možno aj s nejakými starými známymi, avšak...

Postupom času možno stratil akúsi dôveru, ktorú možno aj rokmi budoval, možno ich považoval za kamarátov, za dobrých známych, postupne človek takto si nejaký ten vzťah dokáže vybudovať, ale viac menej človek musí byť pri takýchto najmä dôverných kontatkoch veľmi opatrný, aby sa niekde možno nepreriekol tam, kde to v podstate nie je žiadúce.

a práve to je prvá chyba, kedy človek v návale akejsi eufórie sa viac menej v tom dobrom slova zmysle nekontroluje, alebo proste prestáva kontrolovať, a výsledok je taký, že najprv treba rozmýšľať, a potom konať, ale väčšinou človek v tom dobrom robí presne opačne v nádeji, že myslí si, že robí dobre. On síce dobre robí, to je pravda, isto má aj dobrý úmysel, a vonkoncom tým nikomu nechce uškodiť, poškodiť.,

Väčšinou človek myslí na neúspech, a práve akási prvotná otázka bude, že čo sa stane, ak daná vec v tej situácii nevyjde, čo bude z toho mať, ako má zareagovať, koho má kontaktovať v nejakom prípade neúspechu, možno v nejakej poruche a podobne. 

V podstate jedná sa o akýsi veľmi úspešne vybudovaný obranný mechanizmus, ktorého princíp paradoxne spočíva v tom, že, a to je moja myšlienka...

Človek si akokeby bol vedomý, že celkovo úspech môže značiť aj to, kedy sa brodí mnohými prekážkami, a na tej svojej ceste za tým stanoveným cieľom, cesta k nejakému úspechu je proste poznačená strastiplnými prekážkami, ktoré treba zdolať.

Nie každý je nato. Nie každý má schopnosti také, že nejaká chyba spôsobuje možno nápravu, ešte včas, aby sa stihol spamätať. Pravda je taká, že mnohokrát sa človek zľakne akejsi výzvy, zľakne sa možno nejakej šance, ktorej sa mohol uchopiť, a skôr, než sa proste z toho všetkého, častokrát dobrého, prospešného a užitočného poučí, a prinesie mu to úspech, stane sa v podstate opačný efekt, tým, že sa to neuskutoční, premení sa to na zlé, na slabo prospešné, v niečom možno hlboko podpriemerné, neužitočné, ktorého sa v podstate potrebuje zbaviť miesto toho, aby z danej pozície dokázal vyťažiť čo najviac, aby mu to teda logicky prinieslo najväčší potenciál.

Pozná alebo lepšie povedané spozná približný výsledok svojho snaženia, ktorý teda môže byť dvojaký, buď úspešný je, alebo úspešný nie je. Buď s niečím napríklad počíta, necháva si teda akési rezervy akési miesta na to, že spraví teda aj nejakú chybu, aby sa vopred na to vedel pripraviť, a samozrejme aby aj vhodne na to vedel zareagovať, nejakou korektúrou, opravou, a podobne.

Viem že jedno je isté. Človek nejakou tou vykonanou chybou proste spozná možnosť, ako byť v niečom opatrný, a taktiež to, že treba byť aj pri akejkoľvek komunikácii viac než pozorný. Často sa nejaká chyba predsa len dvakrát nevyskytuje, a človek väčšinou spozornie, keď vie, že niečo nie je nesprávne.

Záverom môjho článku poviem, že všetko je v podstate prirodzené, a človek si nemá robiť ťažkú hlavu z niečoho, čo má dobrý úmysel vykonať, ale sa to nepodarí na prvý raz.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár