Mnoho z nás sa vracia do minulosti, ale práve aj kôli pekným spomienkam. Akurát máme finále dovolenkového obdbia, ktoré som si nijako neužil. Nijako. A jednoducho mám pocit, že keď si napríklad oddýchnem, ako keby som bol ešte viac vyčerpaný, ako keby som sa napríklad vrátil z roboty, čomu čiastočne nerozumiem. Môžno je to zapríčinené práve tým, že človeka podvedome zamestnáva situácia, kedy sa musí neustále niekomu, alebo niečomu stále len prispôsobovať, stále len niečo riešiť. Stále riešiť, či sa niečo dá, alebo sa niečo nedá. Či teda je niečo možné, alebo je to nemožné. Riešime veľa vecí.
Čo bude zajtra. Záleží nám natom, ako sa oblečieme, aký dobrý parfém si zasa dáme na seba, možno aby sme spravili dobrý dojem. Beriem to samozrejme tak, že človeku má záležať predovšetkým na sebe samom.
Mnohí takto síce žijú, vedia si dovoliť mnohé veci, možno aj také, na ktoré reálne nemajú, teda nemajú na to jednak morálne, a nemajú na to finančne, ale zas ukázať sa pred niekým v tom dobrom, alebo lepšom svetle je predsa vždy veľké lákadlo, a veľké pokušenie. A pokušenie ako také, žiaľ, musím skonštatovať primárne slúži k jednému jedinému. Ak ma to aj nemá zviesť k nejakému vykonaniu hriechu, ako to má na mysli napríklad náboženský a duchovný rozmer tohoto všetkého, smeruje to jednak k tomu, že človek je pyšný. Už sa dostal na nejakú úroveň, a teda tá úroveň si s ním robí, čo chce.
Život uteká pomedzy prsty. Dobre si to uvedomujem, pretože mi minuli Kristove roky. Myslím si že dobre si to uvedomuje každý človek minimálne od mojich rovesníkov, ktorí vedia, že nie je jednoduché, nieje priaznivé pre človeka len neustále kdesi makať, len robiť stále na niekoho, a nemať z toho radosť. To isté zažívam aj ja. Mať nejakú víziu v živote by bolo možno lepšie, ale mám taký pocit, že toto všetko je naozaj len jedna veľká ilúzia. Nechcem podľahnúť niečomu negatívnemu, pretože ja som optimista, ktorý proste verí v dobro tejto spoločnosti, verím v ľudskosť, verím do posledného dychu, že toto všetko má význam. Aký, to je pravda otázka, ale má. Aj to, čo bolo v minulosti, aj naša súčasnosť.
Aj to, kedy sa človek sklamal, a nechcel nechať odísť našu minulosť bez toho, aby to dobré, čo v nej napríklad zažil, si nepreniesol aj do súčasnosti, v ktorej je. Ťažko sa to ale deje, pokiaľ človeka prenasledujú spomienky, a niekedy je jedno, či tie spomienky sú príjemné, alebo nepríjemné. Pri nepríjemných spomienkach človek síce môže mať zlé pocity, ale v mojom prípade vždy ma to niekde posunulo.
Na druhej strane musím aj smutne opomenúť, že mnoho vecí čo ma sklamalo, veľmi hlboko sa vryli do môjho života, napríklad len tým, že som to nevedel ovplyvniť, a tak veľmi som chcel. Tu vidím, a spoznal som, že nie všetko dokážem svojimi silami, a keď sa neopriem pevne do božích rúk, lebo inšie nám niekedy naozaj neostáva, tým horšie pre mňa.
Môže niekedy pociťovať beznádej, ale predsa niekedy postupom času len zmení názor a v niečom proste dospeje, dozreje. Zrazu mu niečo neriešiteľné, predsa len dá akýsi stimul do života minimálne v tom zmysle, že to, čo nevie vyriešiť vlastnými silami, možno ani riešiť nepotrebuje, alebo to má ponechať do božích rúk. Znie to síce ako duchovne veľmi alibisticky, ale viete, niekedy človeku už nič inšie neostáva. A horšie pre tých, ktorí si toto všetko neuvedomujú, a stále len žijú vo svojom ideálnom a vysnenom svete, v ktorom neexistuje akási duchovná poroba.... kde neexistuje niečo čo je negatívne, ktoré mi položí len polená pod nohy, a toto všetko by sme mohli menovať.
Na záver ešte asi toto. Čím skôr sa človek vysporiada so svojou minulosťou, tým lepšie pre neho a jeho psychiku. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár