Takže. Venoval som sedem článkov v podstate jednej a tej istej tematike, a dnes teda by som rád načrtol možnosť rozobrať druhú. ak mám povedať pravdu, dnes som dosť vyčerpaný, ale ešte večerom, zanedlho, hádam teda stihnem pridať tento článok, pridávam už teda v mojom ôsmom pokračovaní druhý bod, ktorý teda menujem v riadku nižšie. Čo to teda môže znamenať.

2. hovor, čo máš na srdci.

Veľa z nás samozrejme vnútorne rieši spústu nevyriešených problémov, ktoré si človek je schopný prenášať napríklad z minulosti. Beriem to tak, že človek v niečom napríklad nemal skúsenosť, išiel do niečoho, a samozrejme zatiaľ mal len očakávania. Bral to možno z akéhosi romantického uhla pohľadu, proste do niečoho idem, uvidím ako bude, je to pre mňa zatiaľ jedna veľká neznáma, a teda viac menej všetko ponechávam na náhode. 

Ak teda idem rozobrať bod, hovor čo máš na srdci, môžeme si to predstaviť mnohorakým spôsobom.

V istom zmysle môžeme vnímať, že človek nemá ďaleko od akejsi prostorekosti, kde povie všetko, čo ho napadne. Vieme dobre, že takí ľudia sú síce možno najúprimnejší, mnohokrát sú to veľmi veselí a milí, príjemní, ústretoví ľudia, proste typy, ktoré si dokážu s každým o niečom porozprávať bez toho, aby niekoho odsudzovali, alebo sa vysmievali, možno pre nejaký osobný status, nejaké predpoklady, ktoré človek má, alebo nespĺňa. Pretože aj to sa stáva.

Ak teda pojednávam o tom, že máme hovoriť to, čo máme na srdci, má to svoje evidentné výhody.

V prvom rade hovoriť to, čo máme na srdce odkrýva v nás našu schopnosť či už načúvať zároveň, ale byť pritom úprimný. niečo si vypočuť, a vyvodiť z toho nejaké logické závery a dedukcie.

Samozrejme človek sa nie raz môže, a teda aj akosi musí pri svojej logickej dedukcii pomýliť, či už fatálne, alebo nie. Pod pojmom fatálneho pomýlenia sa, pri tematike hovor to, čo máš na srdci a podobne, ide viacmenej predovšetkým o to, že človek si síce niečo myslí, ale dobre nepremyslí, a skorej niečo povie, a potom rozmýšľa. A teda výsledok tohoto rozmýšľania, akéhosi konania môže byť v podstate dosť problematický, katastrofálny. 

V snahe azda zachovať seba samého, v snahe možno byť úprimný, a možno aj čo najúprimnejší, človek predsa len povie síce to, čo má na srdci, ale zďaleka to nemá nič dočinenia s tým, ako človek jedná slušne. A toto vnímam ako problém. Nie je to prostorekosť v tom presnom slova zmysla, aj keď od toho, prirodzene ďaleko nemá.

Vždy teda hovoriť čo máš na srdci, sa teda prirodzene nemá. Lebo častokrát človek by aj chcel povedať hocičo, možno menej, možno viac dôležité, avšak dobre vieme, že nie vždy sa to oplatí. Čím človek niekedy viac energie na niečo vydá, tým horšie sa potom v podstate cíti.

Jestvuje akási forma prirodzeného odstupu od človeka, ktorá je dobrá predovšetkým na to, že rešpektujem jeho vnímanie, jeho nejaké určité postavenie, ktoré práve je výsledkom možno aj jeho správania sa, čo možno človek na inej úrovni pravdepodobne nedokáže zniesť. Práve na základe toho vzniklo jedno príslovie, ktoré hovorí o tom, že buď milý na ľudí, kým ty stúpaš hore, pretože možno ich raz budeš potrebovať, keď pôjdeš dole. Je to veľmi nebezpečné konštatovanie, ale žiaľ, tak, ako nás život o niečom možno dennodenne presviedča aj o našej nedokonalosti, možno o našej hlúposti, jedinečnosti bytia a podobne, tak aj človek nie vždy má všetko to, čo povie, vykoná pod kontrolou, než by sa akokoľvek všemožne snažil, proste nie vždy to pomáha.

S tým všetkým súvisí proste to, že nie vždy hovoríme a hovorme to, čo máme na srdci, pretože niektoré myšlienky a slová naozaj človeku môžu veľmi ublížiť. 

Na druhej strane musím povedať, že tak ako môžu ublížiť, tak aj niečo nepriaznivé a negatívne môžu dosť aj pomôcť.

Veľa z nás má akúsi mylnú ideu, že to, čo považujem za mne prospešné je niečo, v čom môžem kráčať dopredu, v čom možno cítim nejakú podporu.

Záverom posledné myšlienky. Viacerí neúspech, presne ako som to naznačil v inej sérii blogov vôbec nedávajú do súvisu so situáciou, že aj neúspech zohráva pomerne kľúčovú úlohu a rolu v osobnom rozvoji, miere sebapoznávaniu, práve preto, aby človek proste vnímal seba samého ako nejaký systémový prvok, kde robím veci systematicky a nie prvoplánovo, čo môže celkovo vyzerať dosť nebezpečne.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár