Poznať teda isté pozitíva a negatíva je veľmi dobré, pretože jedno môže stimulovať rozhodnutie smerom k lepšiemu, druhé mi dáva akýsi impulz, čo by som robiť mohol, alebo nemohol, a pred čím by som si mal dať pozor, predovšetkým sa to týka skutočnosti, aby človek zbytočne nerobil neuvážené rozhodnutia. Aj o tom je teda presne tá myšlienka, že či máme hovoriť to, čo máme na srdci, alebo radšej nie.
2. hovor, čo máš na srdci.
Hovoriť niečo, čo mám na srdci a tú pomyslenú prostorekosť sú dve rozdielne veci, kde nie celkom sa dá presne odhadnúť, aký je medzi nimi rozdiel. Prostorekosť je niečo, čo v podstate súvisi veľmi s podanou pravdou, je to vypovedané veľmi priamo, k veci, a to človek paradoxne nemá rád. Človek má rád, kedy na ved sa ide nie priamo, ale akýmisi obkľukami, ktoré sú predsa len príjemnejšie.
Dobre vieme, že keď možno absolvujeme nejaký menej príjemný rozhovor, ktorý je potrebný a zaiste mimoriadne dôležitý pre obidve zúčastnené strany, obyčajne všetko sa začína opatrne. Analyticky. Všetko prehodnocujeme, veľmi vážime slová, ktoré povieme, veľmi pozorne počúvame, obyčajne aj to napätie by sa pravda dalo krájať.
Nie vždy samozrejme si to nutne musíme spájať napríklad s niečím, čo je nepríjemné, čo je bolestné, na čo možno človek bude spomínať s trpkosťou, s nepríjemnými pocitmi možno ešte aj po niekoľkých mesiacoch či rokoch. Môže to samozrejme byť aj celkom veselá príhoda, avšak skúsenosť predsa v živote predsa dokazuje aj to, že človek si v podstate pamätá veľmi dobré niektoré udalosti a k nim určité okolnosti, ktoré vytvárali na človeka istý tlak, ktorému sa museli podvoliť, nebolo mu to príjemné, a tým pádom dosť to človeka vnútorne zaťažovalo a ubíjalo. Práve táto skutočnosť nedokáže v danom človeku naplniť ten konkrétny potenciál, ktorý zaiste a bezpochyby v sebe má.
Povedal by som, že tak, ako aj tematika o slobodnej vôli, slobode ako takej je ako som to písal priam nekonečná téma, aj to, čo človek má na srdci nie je jednoduché o tom povedať. Čím človek slobodnejšie teda niečo chce povedať, tým to možno ide ťažšie, a teda, poviem to básnicky, slová ukladá pomaly, pretože to, čo človek má na srdci, s tým musí zápasiť, aby povedal naozaj celú pravdu taká, aká je, čo všetko to obnáša, pretože častokrát musí prijať aj isté spôsoby, ktoré bezpochyby vytvárajú riziko nejakej nevhodnosti, kedy sa človek bude musieť brániť, a teda vyvinúť nejakú tú aktivitu.
Je dôležité pripomenúť, že hovoriť to, čo máme na srdci sa dá len s človekom, s ktorým máme takpovediac vybudovaný nejaký vzťah, ktorý je založený na vzájomnej dôvere a rešpektovaní a logicky sa to nedá sa hocikým. Nedá sa to s nejakým náhodne okoloidúcim, ktorý nepozná nás, nepozná našu históriu, nevie fakticky o nás nič, aby sme mu mohli možno rozpovedať nejaký náš príbeh. Je to samozrejme aj nevhodné možno s niečím dôležitým sa zdôverovať niekomu, koho len tak nepoznáš. Jediná osoba, ktorej môžem dôverovať, je môj osobný spovedník, teda kňaz, ktorý ma spovedá, a ktorému zaiste môžem povedať všetko, čo si myslím, ako to cítim.
Tam naozaj jestvuje reálna možnosť, že môžem hovoriť, ba priam je to nutné hovoriť, čo mám na srdci, pretože tam sa rieši nejaký ten osobný problém, teda kvôli ktorému tam samozrejme meriam cestu. Ak to teda by som mal povedať na základe skúsenosti zo sviatosti zmierenia.
Hovoriť, čo máme na srdci je dobré pravda aj preto, lebo z človeka v danom okamihu predsa len môže spadnúť akási tréma, nejaká duchovná nevhodnosť, a nehodnosť, alebo ako by som to nazval, ktorá teda vytvára pádnu prekážku k naplneniu nejakého vzťahu, tvorí proste prekážku, aby sme teda nehovorili, čo máme na srdci, proste nás to vedome nejako zadržiava, a to je samozrejme zle.
Ako príklad by som uviedol, že mnohí pri nejakom vážnom rozhovore proste nevedia sa dostatočne uvoľniť, pretože vedia, že ich vnútorné rozpoloženie je mimoriadne slabé a krehké na to, aby v tej chvíli dokázali nájsť nejakú adekvátnu odpoveď.
Záverom mojej večernej reflexie spomeniem to, že aj keď človek by mal byť úprimný a pravdivý, preda len by mal citlivo pristupovať, aj keď zo skúsenosti viem, že nie vždy sa to dá. Preto aj skutočnosť, hovoriť, to, čo mám na srdci môže vyznieť ako dvojsečná zbraň. Na jednej strane ťa to môže celkom ľahko od niečoho napríklad oslobodiť, to sa nedá poprieť, na druhej strane ťa to môže do niečoho obkľúčiť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár