Vieme dobre, že motivácia je potrebná k uskutočneniu niečoho, čo nasleduje, ale vieme dobre, že motivácia nutne nesúvisí s konaním dobra. Celý život nutne sa nemusíme napríklad zaoberať akýmsi vnútorným neustálym trebárs kontrolovaním, že či niečo napríklad robím správne alebo nie. Keď som si kúpil auto pred šiestimi rokmi, vždy keď som niekam jazdil, dosť som sa obával, či mi napríklad niekto ho nepoškodí.
Mal som teda movitáciu v tom, že niečo vlastním, čo som si sám na to zarobil, a preto si potrebujem akosi prirodzene to moje chrániť, vyslovene za každú cenu, aj keď preháňať v niečom netreba určite. Človek sa má prirodzene tak správať, že budem mať vyvážene duchovné, duševné a materiálne hodnoty, aby ani jedno ani druhé neprevážilo to ostatné.
a práve tie vyrovnané hodnoty spočívajú vtom, že budem nasledovať nejaký ideál. Ja osobne som realista, uznávam to, čo je reálne okolo mňa. Neuznávam to, čo by mohlo byť, keby bolo niečo, ale či niečo je konkrétne pre môj osoh, alebo nie, a keď nie, viacej sa týmto už nezaoberám- čo celkom isto môže značiť to, že moja motivácia tkvie a spočíva v prinášaní dobra a tvorbe pokoja presne na to miesto, kde sa práve z nejakého dôvodu nachádzam.
Väčšinou si to teda predstavujeme niečo na spôsob toho, že potrebujem teda niečo druhotné k tomu, aby som niečo vytvoril. V skratke povedané, na to, aby som niečo nové vytvoril, prirodzene potrebujem nejakú motiváciu, lenže vieme dobre, že nie vždy človek má čestné a dobré úmysly. To, čo ja považujem za dobré, čestné, niekomu môže byť napríklad ukradnuté, a vyznáva iný životný štýl, ktorý napríklad vyslovene odporuje tomu môjmu, čo možno práve prežívam. A s tým je spoločné presne to, že človek v živote pociťuje isté stimuly, ktoré ho nakopávajú tým správnym smerom.
Ako kresťan viem veľmi dobre, že čo je to byť v niečom bezradný, zahanbený, kedy človek necíti v niečom a niekomu oporu.
Prejavuje sa to aj v aktuálnej spoločenskej situácii a so zhoršujúcimi sa podmienkami pre vytvorenie niečo, čo mi dá, jedným slovom zmysel pre môj život, že to, čo konám, to čo tvorím, jestvuje niečo ako poučenie už pre budúcnosť, že teda keď v budúcnosti sa obzriem dozadu, viem, že tá motivácia, nech akokoľvek ma stála kopu síl a vynaloženej energie, predsa len nevyšla navnivoč, a teda môžem povedať, aspoň to klasické, že všetko má svoj zmysel
Sčasti je to akýsi zásah do človeka a jeho sebevlastnej, povedal by som to tvrdšie, slobody, že proste keď niečo chcem, slobodne sa preto rozhodnem.
Žiaľ, vieme aj to, že nie všetko musí podliehať nejakému slobodnému konaniu, pretože na to, aby človek, jedným slovom prežil, sa nutne potrebuje podriadiť.
V jednom článku som sa zamyslel, neviem presne koľko častí som mu venoval, či naozaj všetko má svoj zmysel. Obyčajne človek postupne odokrýva ten zmysel práve tam, kedy je sčasti v zdarnom bode riešenie jeho situácie, kedy jeho situácia nebola celkom priaznivá, ale sa to vylepšuje k dobrému a lepšiemu, čo človeka prirodzene teší.
Záverom teda spomeniem ešte čosi.
A práve vtedy si môžeme povedať, že bol istý úsek života, kedy som niečo možno nutne musel prehodnotiť, čo mi nebolo po vôli, rozmýšľať napríklad nad niečím, čo mi spôsobovalo zármutok, v čom som pocítil bolesť, čo ma možno vnútorne ťažilo, a pravda je taká, že smutný človek obyčajne aj výzorovo vyzerá presne tak, ako sa cíti vnútorne, a šťastný, teda opak smutného je v tom rovnako. Pokiaľ je teda človek prirodzene šťastný, vie to dať aj najavo, a tá energia okolo neho sa proste nedá nijako prehliadnuť. A človek veľmi veľa dokáže čerpať z tejto pozitívnej energie, práve vtedy, kedy tú motiváciu proste cíti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár