Ako veľmi si v tej chvíli vybavil podobnosť s tým dymom.
Tiež mu kedysi niekto vdýchol život, usmernil ho a nechal letieť. A on letel. Ľudia sa na neho usmievali a mávali mu. On im iba lenivo odpovedal a letel ďalej. Rovnako ako dym sa objavoval a mizol. Rovnako ako dym vedel ľudí rozosmiať ale tiež aj rozplakať.
A potom zmizol, rozplynul sa. Obletel okolo hôr a vrátil sa späť.
No tu už sa ľuďom zunoval. Už mu nikto nemával ani sa na neho neusmieval. Nikto už nechcel obdivovať jeho let. A nakoniec si na neho nikto nespomenul.
A tak tam sedel v zamyslení nad svojou vlastnou hlúposťou. Spomínal akú bolesť prežíval kvôli zanedbateľným maličkostiam a koľko radostí mu kvôli tomu unikalo.
Smial sa vlastnej hlúposti a smial sa jej dlho.
Napokon vstal, oprášil sa a odišiel zo zadymenej miestnosti. Odišiel zaplatiť svoje účty aby mohol kľudne ísť domov.
No ani sám nevedel, kam ho nohy zavedú...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár