Stalo sa to tak rýchlo... Blížila sa zima a s ňou prišiel aj prvý sneh. Ako každý rok, aj tento rok sme zablúdili na chatu s kompletným výstrojom - lyže, snowboard... Moje oči len raz zablúdili na osobu, ktorú som ešte predtým nevidel, bola to ako víla, ktorá spadla z neba. V tom momente som zabudol na svoje Rebierko a kým som sa spamätal, bola už v nedohľadne. Vyrazil som za ňou sledujúc stopu, ktorá mi ukazovala smer jej besnej jazdy. Nečakane sa smer zmenil a mieril do hustého lesa. Dostať sa k nej nebol žiaden problém, stačilo sledovať zlomené konáre. Podľa toho, ako bola ďaleko som usúdil, že šla naozaj rýchlo. No pri pohľade na ňu mi prišlo zle, nič netušiac, čo ma čaká...
Čakanie na doktora bolo naozaj nekonečné, nekonečnejšie než chvíle strávené s ňou. Celý čas som sa triasol sťa osika, no zima mi nebola. Celý čas som sa pozeral do jej zakrvavených vláskov, jej oči boli stále otvorené a ja som cítil to teplo z jej duše. Pobozkal som ju a v tom prišiel doktor. Nezdržal sa dlho, chytil ju za krk, zasvietil akýsim svetielkom do oka a skonštatoval smrť. Príčina? Narazením do stromu si zlomila tie svoje úžasné rebierka, ktoré jej roztrhli srdce. Môj život sa v tej chvíli zrútil a odvtedy žijem sám a bez snehu..
Blog
Komentuj
10 komentov k blogu
3
heh, tu mas rebierko, nic ine ma nevedelo napadnut dufam, ze sa paci...
9
už na začiatku som tušil že sa to zle skončí
dosť bolo depresie
dosť bolo depresie
Napíš svoj komentár
fakt si dobrý skladám klobúk