hral v temnej lesnej opere.
Divák mu bol starý strom,
nepýšil sa potleskom.
Tlieskal mu len
nádherou lístím a
nečakanou odmenou.
Akúže odmenu
starý strom mi dáš ?
Nemáš nič čo život
mi zachráni.
Si len drevo ktoré
nedýcha necíti.
Nenasýtiš ma,
ani vrecka
mi zlatom nenaplníš !
V tichosti tu stojíš,
tisíce rokov,
k čomu si dobrý starý strom ?
Človek pyšný si !
Nemám nič čo by ti telo nasýtilo,
ani vrecká naplnilo.
Ale naučím ťa tomu,
čo sa nedá vyhrať,
čo sa nedá kúpiť,
čo sa dá len žiť.
Ja sám som
žiadnu odmenu nečakal,
ani nedostal.
My stromy sa nezhovárame,
ani odmenu
od seba nečakáme.
Nie sme ako vy,
za odmenou nedočkavý !
Márne slova plné klamstva,
to je vaša reč častá.
Vraj nás chrániť budete,
no v tichosti nás rúbete,
životy nám beriete.
To si ty človeče plný rečí,
čo činmi si protirečí.
Odmenu si chcel ?
Neboj aj tú ti dám.
Ja už som tu dlho predlho
odísť už chcem.
Ty sa staneš strom
a ja odídem !
Budeš tu kým nepochopíš,
čo sú tie slová,
čo s ústa tak často nosíš.
Láske ťa naučím,
v tichosti ta premením.
Mladý herec plný ľaku,
premenil sa za súmraku.
Premenil sa v mladý strom,
a starý strom umrel v nom.
Mladý strom rástol
v nádhere,
bez slova
a nádeje.
Začal si všímať tu
nádheru.
Potôčik lúčku a temnú
lesnú operu.
Čím vyššie k nebu bol,
tým viac rástol ten
zázrak zvaný láska,
v ňom.
Až sa v nom všetko
zmenilo,
láskou ho to naplnilo.
Chodila dievčinka maličká
k nemu vyplakávať sa.
Vedela, že život je aj v nom.
Ale nevedela,
že to je práve on.
Jej srdca pravý strom.
On ju z výšav tichučko sledoval,
ako ho kropila slzami žiaľ.
Láska v nom vzplanula,
radosť ho naplnila.
A tak sa náš mladý strom,
kedysi herec v nom,
naučil lásky snom.
Ale čo to ?
On ešte stále
strom.
Nepoznaný to
žiaľ v ňom.
Nová bolesť ho veľmi ťažila,
nevedel dievčinke povedať,
milujem ťa.
Druhá časť už čoskoro.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ragdoll
6. 8.augusta 2011 12:47
už som zvedavá
Napíš svoj komentár