Temná lesna opera. (báseň) /časť druhá/

Chodila dievčinka chodila,
k mladému stromu chodila.

Chodila pomenej bledučká ,
vyplakať žiaľ smutnučká.

Umieram stromček mladučký,
nebudem ti plakať viac v náručí.

Odchádzam k svojím rodičom,
mladučká ako Ty môj strom.

A náš milí strom,
kedysi pyšný herec v ňom,
láskou puklo srdce v ňom.

Nepremenilo sa v kamene,
ale v kvapôčky zelené.

Kvapôčky zelené po strome stekali,
srdiečko mu unášali.

Neplač stromček môj.
Kde sa berie tento žiaľ v ňom,
či to azda človek v ňom ?

Slzička ešte nekvapla,
ona ju už uchmatla.

Vypila mu srdiečko,
ktoré lásku našlo v nej.

Spojili sa srdiečka,
uzdravili človieča.

Ďakujem ti stromček môj,
zachránil si život môj.

Bystrí ona zrak,
no stromčeka už nieto viac.

Ach vedela som to ja.
Ty niesi strom,
ale princ čo hrával v temných lesných operách.

Umiera umiera pomaly,
ten čo lásku objavil.

Ach neumieraj milí môj !
Práve si ma uzdravil,
tak žime spolu nádejou a dňom.

Dievčinka ho dlho ešte vzývala,
no márne,
bez srdca on žiť nemohol.

Umrel bez slova v tichosti.
No v radosti,
že našiel sa v jej bytosti.

Dievčinka rástla v tichosti,
bez ľudského slová,
ktoré vraveli že je chorá.

Načo sa mala zhovárať,
keď svoju lásku iba
srdcom mohla milovať.

Takto žili v jednom tele,
omámený láskou a
bez živej nádeje...

kravina ja viem

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu