Posledný torpédoborec

Dnes som čítala v jednom časopise kratučký článok o posledných vetách v knihách. Napadlo mi založiť si zošit s takýmito vetami. Že si medzi nimi možno nájdem tú svoju. Tú pravú. Ktorá na mňa zažmurká, usmeje sa a ja stratím zem pod nohami.

- Torpédoborec sliedil.
- Začal sa holiť.
- Miloval Veľkého brata.
- "Nezdá sa ti, že tých dvoch čosi tlačí?"
- A keď videl na tvári strýka Vernona zdesenie, široko sa usmial a s hrkotajúcou Hedviginou klietkou pred sebou zamieril k východu zo stanice, v ústrety letu, ktoré zrejme bude oveľa lepšie než to vlaňajšie.
- Nenechávajte ma takého zarmúteného: rýchlo mi napíšte, že sa vrátil...


Borec ma nažhavil, žiletka to vyostrila, brat mi práve hodil na FB pieseň od Nouvelle Vague, tlačí ma termín odovzdania prvej kapitoly diplomky, vlaňajšie leto bolo naozaj horšie ako hrozné a ak sa vráti cit do mojich skrehnutých a zmrznutých prstov na nohách, rýchlo mi napíšte TS.

Zatiaľ však všetky tieto vety patria do môjho života a nie na jeho koniec. Ešte stále som nenašla Tú, ktorá by potiahla za špagátik a nechala tak padnúť oponu. Ktorá by teatrálne ukončila predstavenie a bez použitia pištole na spánkoch donútila divákov k aplauzu. Ale skúsenosť mi hovorí, že tá moja historická veta bude obsahovať výrazy "exot", "cica" a "hele", ktoré sa ale doteraz potlesku nedočkali...

Posledné vety však o človeku veľa nehovoria. Sú dobré pre efekt, na rozplakanie labilnej susedky či rýchle oznámenie, že ste zbankrotovali. Alebo do tých povestných zošitov. Ale človek sa prezentuje celým svojim životom. Keď celý život okrádal vdovy a siroty, jedno urýchlené "Ta... reku... nedurdzi še, ne?" neprehodí výhybku. Možno by bolo fajn, keby tá posledná veta patrila niekomu, kto nás pozná a náš život by ukončil pravdivo. A nech sa stane, čo sa má.

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu