Dnes mám malé výročie. Presne dva mesiace som pani učiteľka (presnejšie: pani profesorka Nikoleta, keďže sa nedokážu naučiť moje priezvisko, trubadúri premúdrelí, hlavne, že slovo "apartheid" len tak vypľujú, pche...). Ku knihe, ktorú som opisovala s toľkým "optimizmom" vyššie, som sa dostala tak trocha okľukou práve cez jedného svojho žiaka. Hoci je to len malá stopa, ale začínam zisťovať, ako veľmi ma títo malí veľkí ľudia ovplyvňujú a ovplyvnia.
Pripravovala som sa na túto profesiu 5 rokov, ale nik mi nepovedal, že to bude takéto. Neviem, či za to môže "propaganda nespokojnosti mladých na Slovensku" a reči o nezamestnanosti alebo celková slovenská nálada "pod psa", ale akosi automaticky som sa na akékoľvek zamestnanie dívala s pocitom, že to bude určite jednotvárne. Jednotvárne každodenné vstávanie, jednotvárna každodenná činnosť, jednotvárne odchody a zamykanie dverí a žiadny pohľad späť, veď zajtra sa tam vrátim opäť. Áno, pracujem len tri dni v týždni (ale v práci si to veľmi dobre uvedomujú, nebojte sa, takže takmer každý pondelok som tam tiež, hoci len hodinku-dve. Poznámka pod čiaru: cesta tam mi trvá hodinu, cesta späť hodinu) a učím len pár hodín, takže tá jednotvárnosť tam len ťažko vkĺzne, ale nemyslím si, že v budúcnosti sa to nejak radikálne zmení. Stereotypné sú len cesty do a z práce. Akonáhle vkročím do zborovne, nikdy neviem na 100%, čo mám čakať. V triedach ma decká vždy niečím prekvapia, ohúria, nahnevajú, rozbúria krv, rozľútostia, zneistia, potrápia, ponížia, potešia a rozosmejú. Cvičím sa pri nich v trpezlivosti, sebaovládaní, ale aj v bystrých poznámkach a vtipe, lebo inak by som bola len ďalšia v zozname. A tou byť nechcem. Zatiaľ nijak nevyčnievam, ešte stále si na mňa len zvykajú, ale už si všímajú, ako na mňa. Dano sa zasmeje, keď vypúlim oči na obrovské hrubé krajce chleba jeho desiaty a hrdo sa pochváli, že ich rezal on. Jaro škriabe a čmára aj do čistopisu a je celý potešený, keď triede oznámim, že píše dva nečistopisy. Kubo nevie nič, tak mi do písomky aspoň nakreslí ninju, ktorá má písomku chrániť pred známkou horšou ako tri (možno ich to naučí, že život nie je vždy rozprávka, Kubo zlízol bombu).
Trocha ma mrzí, že nemôžem učiť svoj milovaný dejepis, ale nemajte strach, kompenzujem si ho na literatúre. Pred niekoľkými dňami ma Marek privítal slovami: "Dobré ráno, pani profesorka. Zasa máme dejepis?" No ale uznajte! Keď vám povedia, že slovenčinu uzákonili Štúr, Urban a Hodža na fare v Humennom, nejaké tie hodiny dejepisu nazvyš sa im zídu, nie?
Už som bola konfrontovaná aj s prvými náznakmi šovinizmu. Adam si všimol, že na tom som extra háklivá, ale kde-tu ešte začujem nemiestne poznámky. Mali ste však vidieť tie okále, keď som im začala vysvetľovať maďarskú gramatiku... Nech sa trocha podusí v tej svojej (našej) slovenskej šťave (nepýtajte sa, ako som sa k tomu dostala). Mám tam však aj jedného historického nadšenca, ktorý mi vždy pohladí dušu. Ani za svet z neho nedostanete 5 štýlotvorných činiteľov, ale pekne-krásne svojím spolužiakom vysvetlí, kto boli Valasi, kedy, odkiaľ a kam na Slovensko prišli.
Fajn, rozpísala som sa, a to som nenapísala ani polovicu toho, čo mám v sebe. Ale ešte jedna poznámka, ktorá nemá s prácou nič spoločné: udomácňujem sa v Košiciach. Mám totiž konečne svoj prvý čitateľský preukaz do košickej knižnice! Mám taký smiešny a sladký pocit, že sa mi znova otvoril celý svet. Ak sa vám bude niekedy scvrkávať mesto, v ktorom žijete, bude vás dusiť a tlačiť niekam do sveta, zaregistrujte sa v knižnici.
Vyznanie
Komentuj
7 komentov k blogu
1
fxx
15. 12.decembra 2013 18:25
pamatam sa s akou radostou som sa registroval u nas v meste do kniznice,preslo ma to hned ako som si odtial vzal tych 5 a pol knih co tam mali v slovencine,vacsina kniznice same madarske knihy
2
som asi nijak divne citovo rozpoložená, ale slza mi na konci vyhŕkla.. ale to od takého dojatia a radosti z pekného blogu
a asi som si v mysli nejak premietala, že keď o pár mesiacov zoštátnicujem, tak si nájdem robotu a bude zo mňa pani učiteľka Janka asi ale v nižších ročníkoch ako ty, ja budem (dúfam) mať malých prváčikov až štvrtáčikov
a tu sa mi ponúka toľko otázok.. čo učiš? ako sa ti učí? ako si si našla robotu? ako si si na ňu zvykla? ja si neviem ešte predstaviť, že by som normálne učila, aj keď na praxi ma to nehorázne baví.. neviem si predstaviť, že rána budem chodiť do zborovne a do kabinetu..
aach a aj ti trošku závidím, že už máš po škole
tak veľa zdaru a nech deti poslúchajú
a asi som si v mysli nejak premietala, že keď o pár mesiacov zoštátnicujem, tak si nájdem robotu a bude zo mňa pani učiteľka Janka asi ale v nižších ročníkoch ako ty, ja budem (dúfam) mať malých prváčikov až štvrtáčikov
a tu sa mi ponúka toľko otázok.. čo učiš? ako sa ti učí? ako si si našla robotu? ako si si na ňu zvykla? ja si neviem ešte predstaviť, že by som normálne učila, aj keď na praxi ma to nehorázne baví.. neviem si predstaviť, že rána budem chodiť do zborovne a do kabinetu..
aach a aj ti trošku závidím, že už máš po škole
tak veľa zdaru a nech deti poslúchajú
3
jeeej toto je skvely blog. ucis len literaturu ci este nieco? na gymnaziu ak som spravne pochopila? a kolkatakov?
4
@h8u @ciernaruzicka
baby, ďakujem za komenty, potešili ste ma No a na objasnenie: učím na 4-ročnom gymnáziu slovenčinu/literatúru a ešte mi pribalili Umenie a kultúru, čo je vlastne predmet "čo budeme robiť s 15-ročnými spratkami, ktorých zaujíma len... jaj, takmer nič a už vôbec nie kultúra". Ale inak je to s nimi fajn. Je to novootvorené gymnázium, takže máme len 1 ročník prvákov a z nich vytvorené 2 triedy, dokopy je ich 31, takže pohoda-lahoda. Od septembra som bola na tejto škole na absolventskej praxi, keďže som si nikde nenašla robotu, ale v októbri z osobných dôvodov musela slovenčinárka odísť, tak prišiel za mnou riaditeľ, či nechcem od zajtra učiť. Ja som očervenela (ani srnka netuší prečo) a povedala som "JASNE, ŽE CHCEM!!!" A Janka, na praxi som ešte bola vystresovaná pred každou hodinou, ale tu sa akosi stres vyparil a chodím tam ako na výlet Prvé týždne som ešte mala strach z toho všetkého, ale to hlavne preto, lebo neučím podľa vlastného plánu, ale zdedila som ho po tej predošlej učiteľke a ten plán je nahovno. Už teraz totiž viem, že na budúci rok, ak ma vezmú, budem musieť s nimi plno vecí dobiehať a neviem ako ich tak pripravím na maturu. Ak by si mala ešte nejaké otázky, napíš TS, rada pomôžem
baby, ďakujem za komenty, potešili ste ma No a na objasnenie: učím na 4-ročnom gymnáziu slovenčinu/literatúru a ešte mi pribalili Umenie a kultúru, čo je vlastne predmet "čo budeme robiť s 15-ročnými spratkami, ktorých zaujíma len... jaj, takmer nič a už vôbec nie kultúra". Ale inak je to s nimi fajn. Je to novootvorené gymnázium, takže máme len 1 ročník prvákov a z nich vytvorené 2 triedy, dokopy je ich 31, takže pohoda-lahoda. Od septembra som bola na tejto škole na absolventskej praxi, keďže som si nikde nenašla robotu, ale v októbri z osobných dôvodov musela slovenčinárka odísť, tak prišiel za mnou riaditeľ, či nechcem od zajtra učiť. Ja som očervenela (ani srnka netuší prečo) a povedala som "JASNE, ŽE CHCEM!!!" A Janka, na praxi som ešte bola vystresovaná pred každou hodinou, ale tu sa akosi stres vyparil a chodím tam ako na výlet Prvé týždne som ešte mala strach z toho všetkého, ale to hlavne preto, lebo neučím podľa vlastného plánu, ale zdedila som ho po tej predošlej učiteľke a ten plán je nahovno. Už teraz totiž viem, že na budúci rok, ak ma vezmú, budem musieť s nimi plno vecí dobiehať a neviem ako ich tak pripravím na maturu. Ak by si mala ešte nejaké otázky, napíš TS, rada pomôžem
Napíš svoj komentár