Kto vie, ako sa rozdeľujú dávky šťastia a nešťastia. Rozhoduje o tom ruleta alebo sa ťahajú lístky z klobúka? Všetko je úžasné a niekde nad vami sa ťahá lós. Akosi to prestáva byť úžasné a vy zrazu klobúk napĺňate slzami a chováte v ňom rybičky. Škoda len, že zlatá farba sa odlupuje a opadáva ako omietka. Sny sa neplnia, priania nik nepočuje, len kde-tu sa mihne spomienka alebo chabá túžba vybŕdnuť z tej jamy.
Sú chvíle, keď sa pýtate, prečo to zastihlo vás, vašu rodinu. Preplačete noc, smoklíte do vankúša, zadúšajú vás vzlyky a je vám na vracanie. A čuduj sa svete, nepomôže to.
Pamätám sa, ako mi pred 10 rokmi zomrel dedko. Bola som tak strašne mladá a myslela som si, že nastal koniec sveta. Vyše roka som v noci nedokázala zaspávať bez toho, aby som neplakala a nebála sa, že sa "vytratí" aj babka. Bola som ako bez duše. Tie noci. Dnes viem, že keby som sa s tým zverila našim, upokojili by ma a šlo by to všetko ľahšou cestou.
Práve preto sa dnes snažím o dôležitých veciach hovoriť. Nezabráni to ťahaniu lístočkov z klobúka, ale niektoré cesty sa uzatvoria a niektoré zázračne otvoria. Hoci trinásta komnata sa nad nami týči naďalej a naše vankúše nikdy celkom neuschnú.
... a rybičky plávajú a plávajú a plávajú (a zafarbujú vodu dožlta)
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Titi, čo sa stalo? Nevravela si, žeby sa doma niečo dialo a ja viem, že je to možno nevhodné sa pýtať pod blogom, ale vidím, že si smutná, tak mi to nedá...
3
Vieš čo na tebe neznášam, ženská jedna? Jedine ty dokážeš vystihnuť presne do bodky ako sa cítim ked čítam tvoje blogy. Aj teraz. Ale ozaj do bodky boďúcej.
Napíš svoj komentár
A rybičky treba nechať žiť si svoj vodný život a ten svoj brať či už s olúpanou a či čerstvou omietkou.