Ako sa rozdávajú tváre

- Fajka a nič ti neurobím.
- V poriadku. - a blažený úsmev na tvári.
- Ty si ale kurva.
- No a? - a blažený úsmev na tvári.

Vidíš, "Zuzka", koľko tvárí môžeš rozdať v jednom meste? Tu som sa namaľovala do nepríčetna, za tamtým rohom som si vyzliekla i nohavičky, u Mira na 203-ke nasadila okuliare a včera sa zababušila do babkinho šálu a učupila sa v kúte jej kuchyne.
Občas ani neviem, že mám šatník a som tak nádherne nahá a cítim sa tak úžasne neobmedzene. Potom objavím vešiaky a gombičky a vrecká a golieriky a opäť v tom lietam. Každý deň niečo iné a zvrátené.

Občas uvažujem, že všetky svoje handry podarujem charite. Potom sa však zľaknem, že niekto vysmeje moje boky. Ramená či lýtka. Nos by som asi neprežila. A tak trielim do obchodov a vykúpim polovicu sortimentu, aby som svojich blízkych zmiatla ešte viac.

"Zuzka", "Zuzka". A možno to ani nie je také neprirodzené. Sme tým, na čo sa hráme. Na čo sa obliekame. Raz zabalení v šáloch, inokedy jedine v ponožkách. Detsky naivní, mysliac si, že svet nás bude milovať, keď sa prezlečieme a klaunsky deprimovaní, keď zo seba zoškrabávame i kožu, keď zistíme, že sa zamilovala do iného.

Z každého kúska sveta niečo. Arkticky chladnokrvní, africky teplomilní. Anglicky rezervovaní i taliansky otvorení. Milujeme ako Francúzi a hádame sa ako Íri. V Keni utekáme pred problémami, na Blízkom východe s nimi bojujeme.

Toľko tvárí a predsa len dve ruky, dve nohy.......

 Úvaha

22 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu