Maska, ktorú si každé ráno nasadím, aby som zbytočne "neotravovala" ľudí. Aspoň sa ma nepýtajú čo mi je. Neotravujú ma neúprimnou otázkou ako sa cítim napriek tomu, že na pravdivú odpoveď vôbec nie sú zvedaví.
Toto všetko som vykonávala automaticky, bez pozastavenia. Vstať, utrieť slzy, nasadiť úsmev a škeriť sa na ostatných až do nedávna...
Všetko sa mi začalo naštrbávať, tých pár otupených citov, ktoré ma držali ako tak hore sa začalo prebúdzať. A ja som sa zobudila. Sama..
Po tom dni, celom dni s tebou, čo som ešte aj celú cestu domov prespala v tvojom objatí som sa prebudila definitívne. Čulá a schopná vnímať bolesť.
Strašne mi chýbaš a ja neviem čo ďalej. Mám ťa prosiť aby si neodchádzal a ostal so mnou? Hodiť sa ti okolo krku a nepustiť?
Alebo ti povedať zbohom a pohnúť sa ďalej? Neviem..
V prvom prípade sa bojím, že ma odmietneš, že povieš že ma už nechceš, neľúbiš, že už nemám na teba nárok. No a v tom druhom mám zasa strach, že zabudneš. Že zabudneš úplne a stratím nárok vedieť o tebe všetko.
Tak ja teda stojím pred dvoma cestami, otáčam sa raz k jednej, raz k druhej a nemám ani šajnu ktorá je správna a na ktorej ma čaká šťastie.
Kam teda? Doľava, či doprava?...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
jin15
1. 9.sept. 2011 23:58
hlavne si cesty nehľadať očami
3
vyber si hocijaku cestu, hlavne po nej kracaj hrdo a sebavedome. nie si nici lokaj
Napíš svoj komentár