Ale aby som čitateľa uviedla do deja, je leto a tým pádom konečne čas na stanovačky a chaty a akékoľvek akcie aby som sa vyhla samote s kopou priateľov. No dobre, viac menej, skôr asi to menej ako kamarátov. Ale vždy je to lepšie ako znášať každých desať minút súcitné objatia a pohľady ľudí, ktorí si myslia že mi to pomôže. Nie som zvyknutá na záujem o moju osobu a chcem to tak aj zachovať. Keď som mala desať, otec si našiel frajerku či dve, opustil nás a úplne sa na mňa vybodol, mama sa z toho zrútila a začala piť, po čase sa už nevedela postarať ani sama o seba, nie to ešte o dospievajúce dieťa. Dlhé roky som ju za to nenávidela, potom som zľahostajnela. A tak som sa pár rokov bezcieľne túlala, keď toho na mňa bolo už veľa odišla som aj z domu a našla som si týchto ľudí, ľudí ktorí sa veľa nevypytovali a vlastne ani nemali veľmi kedy, pretože ak neboli natrieskani ako delá, boli zhulení a takto dookola.
Dnes tu sedím pri ohni a pozorujem fľašu vodky kolujúcu z pravej strany a na opačnej strane troch či štyroch chalanov pri sude s pivom smejúcich sa na nejakej strašne "vtipnej" poznámke najväčšieho frajera z nich a príde mi zle. Koľko veľa večerov by som o takomto čase už bola rozbitá s nimi a nevnímala realitu iba sa vznášala na vlnách alkoholického opojenia...Ako keby ani nevnímali okolie, ako keby nevideli milióny hviezd nad ich hlavami, mesiac v splne haliaci okolitú krajinu do modrastého závoja, tichučký šelest trávy a oheň, najkrajšiu vec na svete, pukanie dreva a iskričky vyletujúce aj do dvoch metrov, plamene ktoré sa nikdy neopakujú a teplo zahrievajúce až na duši. Ale nečudujem sa, otupeli voči takým jednoduchým maličkostiam.
Ale ja takto nechcem dopadnúť, nechcem si nevedieť predstaviť svoj život na triezvo a chcem ho začať brať zodpovedne. Vždy som chela ísť na výšku a potom veľa cestovať či sa presťahovať, áno, presťahujem sa preč od zlých návykov niekam kde budem naozaj môcť začať odznova, veď ma tu nič nedrží...
Chcem sa zdvihnúť a ujsť, čo najďalej od tejto bandy, ktorá si ani neuvedomuje že sa zabíja...ako moja mama...zrazu slzám v mojich očiach bolo pritesno a jedna po druhej sa mi skotúľali po lícach. Jemne som sa dotkla bruškami prstov líca a uvedomila som si, že som neplakala odkedy som nebola malá. Vždy som myslela že tým, že znecitliviem sa mi podarí ľahšie zvládať toľko strát a zrazu vidím že som slzy neodbúravala, len som ich schovávala čoraz hlbšie a hlbšie do podvedomia a teraz ako gejzír vytryskujú na povrch. Vstala som a rozbehla som sa, nerozmýšľala som kam, chcela som byť len čo najďalej a dostať zo seba všetky emócie hromadené za posledných pár rokov.
Bežala som a bežala, až som nevládala s dychom a klesla som vyčerpaná na zem. Nemusela som sa ani veľmi obzerať a aj so zavretými očami a s tlkotom srdca v ušiach prehlušujúcim akékoľvek iné zvuky som presne vedela a cítila kde som...potajomky som sem celé roky chodila a vylievala si zlosť, ale dnes som tu pre iné, dnes som prišla požiadať o odpustenie a odpustiť. Podišla som k jednoduchému kameňu posadenému do zeme a klesla na kolená. Slzy sa mi rinuli z očí a nevedela som čo povedať, ale nič nebolo treba, ticho bolo pochopené a cítila som že mám konečne v duši pokoj a že práve týmto som vykročila na novú a správnu cestu.
A tak som tam plakala, sedela schúlená pri tom jednoduchom kameni s pár jednoduchými slovami: Božie úmysly sú možno niekedy nejasné, ale príde deň kedy všetko pochopíme...
Vymyslený príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
1
matthewqo
2. 5.mája 2008 15:47
Waw... možno by po tejto mojej emocii stačilo jednoduche ticho a bolo by pochopené, ale nie keď si to tak krásne dokazala zo seba podať prečo ti niečo nenapísať. Dala si to všetko von strašne krásne a aj napriek tomu, že ťa vôbec nepoznám cítim ako žiješ, ako dýchaš, aka si slobodná. Skutočné jedna z mála skvelých osôb, ktoré sa doakzali zmeniť "samy" od seba a nepotrebovali žiadnu pomoc. Stačilo si len uvedomiť krasu naokolo a emócie dokazal pochopiť aj "obyčajný"-"neobyčajný" kameň...
Napíš svoj komentár