Otvorila som oči a aj keď sa slnečné lúče predrali cez polozastreté žalúzie a pohladili ma po tvári, neusmiala som sa. Každé ráno to isté. “Som sama.“ Zobúdzam sa s touto vetou na perách a opätovné prebudenie z Hypnosovej ríše pre mňa znamená začiatok utrpenia, ktoré už tak veľmi dobre poznám. Kedysi som mala život veľmi rada, vychutnávala ho plnými dúškami, práve tak ako bohovia na Olympe sa oblažujú nebeskou ambrou, ktorá im ponúka dary života. Bola som obklopená ľuďmi, ktorých som mala rada a ktorí pre mňa znamenali viac než dokážem slovami vyjadriť. Boli sme skvelá partia, vždy s originálnymi nápadmi, ktoré ostatným vyrážali dych “Mali by sme si ich dať patentovať “,smiali sme sa vždy, nepoznajúc starosti a bolesť. Ale to všetko bolo predtým, než sa objavil ON. Prisťahoval sa do domu vedľa a len čo som ho uvidela, rozbúchalo sa mi srdce a kolená sa stali slabými. Pamätám sa presne. Akoby to bolo včera. Išla som sa prejsť na svoje obľúbené miesto pod stromami. Bolo práve slnečné dopoludnie a svet okolo mňa mi pripomínal scenériu z môjho obľúbeného obrazu od Frederica Bazilleho. “Presne ako krajinka pri Chailly“, myslela som si a pobrala som sa ta, kde už 3 roky svet patril iba mne. Dovtedy som si myslela, že moje „čarovné“ miesto ešte nikto neobjavil a pred očami ostatných ostalo utajené. Ale vtedy, v nedeľu, som tam našla sedieť jeho. Stromy, moje stromy nežne šumeli v dokonalej súhre s jeho hlasom, keď ma pozdravil. Myslela som, že som sa ocitla v jednom zo svojich snov, v ktorom sním o dokonalom spojení duše a tela, ktoré sa po mnohé roky hľadali a keď sa spoja, vznikne medzi nimi nebeské puto ukuté z pravej lásky. Ach, ako som sa len mýlila. Ale vtedy, vtedy som si myslela, že on je ten, s ktorým ma osud zviedol navždy dohromady. Pozdravil ma : „Ahoj...“ Taký jednoduchý pozdrav a predsa na pozbavil slova a on sa pohol ku mne. Prisahala by som, že som počula, ako tráva tíško vzdychala za jeho mocnou a dokonalou postavou, keď sa postavil, aby sa mohol predstaviť. Vedela som, že som stratená. V bruchu som cítila ľahký trepot krídel motýlích a celým telom mi prešla triaška , ktorá ma zmrazila a zároveň požehnala. Predstavil sa ako Adam a keď na mňa pozrel svojimi očami...uhrančivými a zároveň tak žiarivými, priala som si, aby sa kolobeh sveta zastavil a ja sa mohla rozplynúť v nežnosti jeho pohľadu. A jeho úsmev (vtedy)bez pretvárky otváral brány mnohých zádumčivých, túžiacich sŕdc. Aký bol len krásny. Pripomínal anjela, ktorého Boh zoslal na Zem, aby ľudí oslnil svojou dokonalou krásou...ale neskôr mi prišiel skôr ako diabol v podobe rozkvitnutej ruže, ktorá svojím výzorom vábi a klame a potom tŕňom ostrým sťa nôž ťa bodne svojimi ostňami, trhá ťa a ničí tam, kde to bolí najviac. Kde sme my smrteľníci zraniteľní najväčšmi - v srdci. V nedeľu sme spolu trávili celý deň. Rozprávali sme sa , zoznamovali a on sa mi viac a viac dostával do mysle ako tá najprostejšia myšlienka, ilúzia, ktorá ťa opantá a nepustí. Odvtedy som sa sním každý možný deň stretávala na mieste, ktoré už nebolo len moje, patrilo aj môjmu anjelovi . Postupne som začala zabúdať na svojich priateľov , ktorým sa môj nový sused nepáčil. Varovali ma, ale ja, blázon, som ich nechcela počuť. Až som vyriekla slová, ktoré znamenali koniec- „Vy nie ste moji priatelia. Závidíte mi šťastie a lásku, ste len špinaví neprajníci, ktorí mi chcú ublížiť. Ale ja vám to nedovolím!“ Bola som zaslepená láskou zradnou a postupne som sa im vzďaľovala a oni tomu nemohli zabrániť. Bola som zaľúbená a šťastná po boku môjho milého. Bol vtipný a zavše rozmarný ako dieťa, ktoré ešte nedozrelo v muža, no pre mňa bol ten jediný a výnimočný. Moja láska k nemu dňom i nocou rástla, ako rastie a mocnie príliv, ktorý so sebou prináša silu a všetkým dáva najavo, že ho nepokorí žiadna skaza sveta. A tak aj moja láska rástla a mocnela a úplne opantala moje srdce, ktoré už nepatrilo mne, ale jemu - človeku, ktorého som ľúbila. Dni strávené s ním boli pre mňa niečím neuveriteľne výnimočným. Chvíle plné nežného láskania, ktoré mi vlievali do tela blaženosť spojenú s neskrotnou túžbou. Túžila som po ňom celým telom i dušou a on tú túžbu a hlad zakaždým uspokojil. Bolo t o spojenie nežnosti a zmyselnosti, harmónie a mojich snov. Myslela som si, že láska je tou najdokonalejšou vecou, akú mohol Boh stvoriť. „Ďakujem Ti, milý Bože, ďakujem, že si vo svojej nebeskej milosti na mňa zoslal lásku v podobe môjho milého. Ďakujem, že si vyslišal moje modlitby.“ Veru áno, takto som sa každý večer, učupená pri konči postele modlila a ďakovala. Ale teraz už je tomu inak, teraz som to už zabudla, lebo...! Vtedy som ešte verila, že môj anjel znovu roztvorí moje krídla, ktoré už boli po mnohých sklamaniach slabé, neschopné viac vzlietnuť... Ale po čase, ktorý mi teraz príde už len ako nepatrný zlomok večného zatratenia, sa moja láska, môj sladký anjel zmenil na diabla, ktorý ma postupne zničil. Nepostrehla som nič, čo by naznačovalo tú neblahú, pre mňa tak bolestnú budúcnosť. Vedela som, že sa chystá na pár dní odísť do svojho bývalého mesta, ale nevadilo mi to, aj keď som vedela, že sa tam nachádza kúsok z jeho minulosti. Ja som mu dôverovala. Deň pred odchodom sme sa v objatí uisťovali o svojej láske na našom zázračnom mieste a on, môj Adam mi povedal vetu, ktorá vtedy pre mňa znamenala celý svet: „ Aj keď sa nachvíľu vraciam na miesto ,kde býva tá, ktorej som kedysi daroval srdce a hovoril láska, ona už je iba slabý obláčik spomienok, ktoré pomaly mizne do diaľky...teraz si tu ty a ona pre mňa už nič neznamená, veď už je tomu rok a ja...necítim nič. Teraz si tu ty a ja už na ňu nechcem myslieť...Nikdy!! “ Až príliš neskoro som si uvedomila, že tie slová patrili skôr jemu ako mne. Snažil sa presvedčiť sám seba , že je tomu naozaj tak. Ale...nebolo a on podľahol túžbe minulosti. Keď sa mi po 3 dňoch ešte stále neozýval, moje vnútro sa pomaly menilo na jeden strašný plameň, ktorý ma dávil a mučil zároveň. Vedela som čo sa asi stalo a keď po týždni prišiel a moje obavy sa potvrdili, skončila sa jedna etapa môjho života. Prestal ma ľúbiť a keď už zo mňa nezostalo nič a svetlo zmizlo z mojich mŕtvych očí, pokračoval v tej hroznej trýzni a svojím jedom napustil aj moju čistú dušu, ktorá mala ostať neporazená, nepošpinená. Zdolal ma bez boja, odniesol si moju dušu i srdce ako si človek odnáša trofeje. Ó, ako som sa len chcela brániť. No bol silnejší a strhol ma so sebou do tej tmavej priepasti, zviazal sladkým nektárom zo svojich úst a nakoniec, keď ma pustil zo svojich drápov, zostala zo mňa už len úbohá telesná schránka a už mi bolo jedno, čo so mnou bude. Chcela som zomrieť. „Som sama.“ Túto vetu si každé ráno opakujem a je mi strašne smutno. Mojim priateľom som ublížila a odohnala ich od seba. Už to nemôžem napraviť a viem, že už by som medzi nich ani nezapadla. Som totiž iná. Mám -násť rokov, ale mojím životom už prešlo toľko ničivého sklamania, že ma to zmenilo a ja už niesom taká, ako predtým... Chodím do školy i na záujmové krúžky, ale to je všetko iba moja pretvárka, maska, ktorá ma chráni pred ľuďmi, ktorí už dávno nie sú mojou súčasťou. A viem, že za to si môžem iba ja... Ale predsa som nechcela tak veľa. Túžila som byť milovaná, túžila som po dotykoch a bozkoch milého. V živote som zažila priveľa sklamania a to ma ubíja a posúva tam do záhrobia mŕtvych ideí a nádejí, kde sa stratili všetky moje sny. Vrýva mi to do srdca hlbokú jazvu a ja už nevládzem ďalej. Moje srdce je veľmi doráňané a plné jaziev hlbokých až do duše. Moje slzy, ktoré sa mi hrnú z očí sú nemí svedkovia mojej bolesti. Plynú dni a týždne a ja ho občas vídam z okna svojej izby a rozmýšľam, či sa tá bolesť, ktorú cítim raz úplne stratí, či sa rana, ktorú mám v sebe, raz zacelí?! Viem, že ho stále milujem láskou hlbokou a nepochopenou a aj keď už nikdy nezoberie moju tvár do svojich hrejivých dlaní a nepovie “Ľúbim Ťa“ , ja stále dúfam... A tak každý deň je pre mňa novým utrpením a iba temná noc ma nachvíľu prichýli pod svoje krídla a dovolí zabudnúť. Ale netrvá to dlho a ja nenachádzam východisko. Dnes je utorok , svitá ráno a ja hľadím do prázdnoty. Neviem, čo mi dnešok, budúcnosť prinesie, ale ja už neverím... A tak svitá ráno a ja hľadím do prázdnoty a čakám svetlá minulosti, ktoré ma opäť privítajú a roztvoria svoju náruč.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
ale pise pekne