Morfiové opojenie . . .

„Nech Ťa to ani nenapadne.....“

Začula som z diaľky volať na mňa hlas. Známy hlas. . .

Vynárala som sa z čiernej rieky večnosti pomaly. Postupne. Príliš dlho. Prúd ma takmer zachytil a každou chvíľou som mohla podľahnúť pokojnej čiernej hladine rieky Stix.

Aaaaaach. . . . . .

Do pľúc sa mi predral bolestivý nádych. Drásal mi hrdlo na kusy a v tomto bolestivom hlte, uzrela som sivú miestnosť. Za sivým mliečnym oparom miestnosti zapadalo za oknom slnko. Hlučné ticho prerazil pomalý pravidelný dych . . . .

„ Si tu..“

„Vždy som tu bol.“

„ Tak prečo som Ťa nevidela?“

Pokojne sa usmial, mlčky hľadel belasými očami na moju tvár . . .

„ Dodnes si pamätám chuť tvojich pier. Voňali od balzamu. Po škorici.“

„Bol tvoj najobľúbenejší.“

Obliznúc pery, som sa pousmiala.

„ Videla som Ťa.“

„ Naozaj?“

„ Niekto mi Ťa pripomenul. Tá podobnosť na fotke. . .“

„ A aký je?“

„Je to úžasný človek.“

Mlčal. Sledoval moje nehybné telo ležiace na posteli.

„Niečo mi sľúb.“

„Čokoľvek.“

„ Preber sa konečne. Preber sa, láska.“

„ Ja som hore.“

„ Nie. Umieraš mi. Tak vstaň.“

„ZOBUĎ SA!!!“

Pocítila som tlak. Padala som. Vzduch mi narážal na hrudník a lámal mi hrudný kôš. Kyslík mi mizol z pľúc.

„ Zostaneš so mnou?“

„Vždy som tu s tebou. Až kým nebudeš pripravená.“

„ Pripravená na čo?“

„Zabudnúť.“

TAK UŽ VSTÁVAJ......

Aaaaaaaaaaach

Za oknom zapadalo slnko. Ležala som na posteli a hľadela na strop izby. Bola som späť. V prázdnote života, zavretá za mrežami, bez neho. Oblizla som si zľahka pery. Chcela som pocítiť škoricu. Na jazyku mi však ostala slaná príchuť krvi. Miešalo sa v nej čosi nezvyčajné. Sladkasto trpká príchuť morfia. . . .

Som v nemocnici. Po operácii. Nikdy sa nevrátil späť. Bola to len ilúzia. Tá najsladšia. Tá najmilosrdnejšia. . . .

Mučila som sa myšlienkami a tajne som si želala len jedno. Tlmiace lieky. Moje spasiteľské morfiové opojenie. . . .

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu