Počúvam staré srdcovky ktoré som si do playlistu nahádzal pred 10 rokmi. Ako veľmi sa to chlapčisko zmenilo keď má miesto 20 už 30 ?
Dosť.
A dosť málo.
Dosť na to aby som si nepripadal zaseknutý na jednom mieste.
Dosť málo na to , aby som stále ostal tým nestálym prvkom . Vzdorovitý, neustále potrebujúci dokazovať sám sebe že "nemožné" je najsprostejšie pozemské vyjadrenie niečoho na čo človek nemá gule.
I keep dancing on my own
Teraz už mám pocit že svoju budúcnosť vídam v zábleskoch. V snoch. Toľko krát mi prišli tie pocity, toľko krát sa vrátil skoro zabudnutý moment. Vedel som že sa s ňou k sebe vrátime. Odmietal som to. Viem že ona je reťaz ktorá ma drží na zemi. Potrebujem ju, pretože moja túžba lietať je nebezpečne silná.
Viem že raz sa reťaz roztrhne. Ja odletím pretože na svete niesú reťaze ktoré udržia môjho ducha na jednom mieste.
A predsa ostanem pri nej.
Vyvíjam sa neurčito. Ako keby mi nikto nepovedal ako sa mám, tak to robím hocijako.
V črepinách minulosti vidím záblesky budúcnosti. Vidím že hoci som to odmietal, je vryté do mojej cesty osudu že ona bude matkou mojich detí. A to neverím na osud. Verím v danosti a nevyhnutnosť.
Raz som počul o čomsi ako ježkov syndróm. Chceš sa s inými zblížiť ale čím viac to skúšaš tým viac im ubližuješ.
Viem že som ublížil iným. A ubližujem aj jej. Svojou láskou a bezprostrednosťou. Miluj ma a budeš prekliata. Ale neprestaneš. Bolesť sa stane tvojím vtelením. Tvojím obrazom.
Odpusť. Hoci ma to nemrzí.
Neznášam veštice hoci môj osud vykladajú až smiešne presne. Do bodky. Som vraj tichý živel. Vidia že život pri zemi ma dusí. Vedia to. Cítia to že pozerám k oblohe. A hoci nemám krídla, silou vôle raz vzlietnem.
Asi som zcvokol alebo prezrel. Asi to prvé. Lebo o tom čo sa deje vo svete som mal niečo ako víziu. Že to príde práve teraz. Nechcel som to nikomu hovoriť lebo je to sprosté. A egocentrické. Ale je to tak. U mňa sa to viaže na určité osobné udalosti a posuny. Vesmír sa netočí okolo mňa. Ale z môjho miesta pozorovania mám svoje záchytné body. Tak ako iný majú tie svoje.
Nikdy neverím svojím víziám. A vždy ich preklínam. Lebo sú vždy pravdivé.
Sústredím sa na prácu. Dávam tomu dva roky a budem už niekde inde.
Zavriem oči...
...Počujem ...
ticho
Šum mora.
Pootvorím oči. Z postele vidím ako ľahký vánok odhalí za závesmi terasu a za ňou oceán. Zatiahnutá obloha prepúšťa tlmené svetlo. Je trochu chladno. Obzriem sa okolo seba. Premýšľam či toto je to miesto a čas kde som sa chcel dostať. Je toto domov ?
Cítim sa....
... stále taký neuspokojený.
Má život vôbec zmysel ?
Viem, že to si v tej chvíli poviem.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tequila
13. 3.marca 2022 16:21
dalsie kopacky?
Napíš svoj komentár