Klasicky hanblivá, smeje sa očami, má sinku na lakti a tašku od mamy.
Stál opretý o stenu a mal sexi prekrížene nohy. Krásny chlapčenský sveter a slnečné okuliare mu len dodávali na kráse. Keď ma zbadal, usmial sa svojim očarujúcim úsmevom, ktorým ma dostal a pozdravil svojim zvyčajným pozdravom "čauko". Bola som z neho úplne namäkko, veď ktorá by nebola. Ale on si to zjavne neuvedomoval. Nebol to chlapec ako každý iný. Bol výnimočný. Z ničoho nič ma chytil za ruku a takto sme šli mestom. Bolo mu jedno či sa na nás niekto pozerá a mne pravdupovediac tiež. Nie že by som sa zaľúbila, ale mala som konečne taký pocit, že na mne niekomu záleží. Smiali sme sa celou cestou, rozprávali o svojich zážitkoch. A tie jeho oči, tie zelené oči. Nádhera. Rozlúčili sme sa pusou na líce a on zmizol. Zmizol v mojich snoch. Prečo? Tak hrozne by som chcela byť s ním. Držať ho za ruku, pozerať do jeho zelených okáli. Ešte raz by som chcela vidieť ten jeho krásny úsmev naživo. Ešte aspoň raz. Môj "dodávateľ optimizmu".
Vymyslený?
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja som si to prečitala v mužskom rode už som sa smiala, že aka to je skvela parodia
ale aj tak sa mi to pači