Zaspávala som s pocitom, ktorý teraz nepoznám.
Vyparil sa.
Len tak.
Z ničoho nič.
Bohviekam.
Pravdupovediac, chýba mi. A to veľmi a často.
Aj teraz. Spomínam skoro každý deň. Aj keď som si to zakázala.
Ale aspoň viem, že predsa nie som dokonalá.
Dookola si omieľam všetky tie vety dookola a snívam. Snívam ako princezná a nechcem sa zobudiť.
Je to čudné, keď sa ma niekto spýta, prečo sa neusmievam...
Vieš, nie vždy sa môžem usmievať tak naozaj. Tak úprimne. Ten úsmev niekedy bolí. A zdá sa to byť také jednoduché. Skurvená idylka...
Premýšľam. Kladiem si otázky, na ktoré neviem odpoveď.
Cítim sa prázdna. A nie je to deň či dva, čo žijem s takým pocitom.
Zdá sa mi, že si sa vzdal. Všetkého. Už Ťa nechcem nazývať zbabelcom, lebo v mojich snoch si stále a stále dokonalejší.
Už len čakám, kedy sa princ odváži a bozkom zobudí princeznú, aby nemusela len snívať. Čakám, kedy si budú žiť svoju rozprávku...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
kaylee
15. 6.júna 2010 00:12
raz to prejde
Napíš svoj komentár