A teraz? Neviem kam by som mohla vypadnúť. Kam by som sa mohla skryť...
Skryť pred tým všetkým, čo sa na mňa valí z každej strany...
Vypadnúť z tohto sveta. Niekam, kde moja osoba nikomu nič nehovorí. Kde sa neusmievam, keď na to nemám chuť. Kde nikomu nemusím vysvetľovať, prečo sa správam, tak ako sa správam...
Chýba mi porozumenie a objatie. Také tuhé objatie, ktoré dokáže človeka zadusiť, ale zadusiť láskou.
Chýba mi človek, ktorý tu bude vždy pre mňa a ja vždy pre neho. Strašne ťažko sa niekto taký hľadá...
Je ťažké plakať sama. Ako raz niekto povedal: O radosť sa človek delí, zatiaľ čo smútok nosí sám.....Smutné, nie? Aj z toho sa mi chce plakať. Od nás priatelia očakávajú vždy najviac ako to ide a keď potrebujeme pomoc my, stojíme sami uprostred šírej púšte.
Posledné dni sa vzďalujem od domu či domova. Cítim sa cudzia medzi svojimi.
Radšej by som sa cítila cudzia medzi cudzími. Nič moc pocit.
Aj pozajtra vypadnem a na tak dlho ako sa to len bude dať.
Potrebujem zamestnať svoju myseľ niečím iným, niečím pozitívnym?, síce neviem, či mi to pomôže...
Vždy je lepšie povedať, že dostávam od života lekciu, než že celý svet je v riti...Ale tá druhá časť je jednoduchšia...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tomice27
17. 9.sept. 2010 10:34
úplne chápem tieto tvoje pocity
Napíš svoj komentár