A teraz skúšam utopiť vo vode smútok či nostalgiu v podobe imaginárnej gumenej kačičky. Tak rada by som bola ešte raz dieťaťom. Vtedy bol môj najväčší problém asi v tom, ktorú farbičku si vyberiem. Všetko bolo jednoduchšie. Oveľa.
Peter sa mi neozval. Ešte stále. Už sú to takmer dva dni. Chýba mi cudzí chlap. To je fakt dobrá blbosť.
Voda je dnes až príliš dobrosrdečná, nechce utopiť moju kačičku. Kurník.
V zámku bolo počuť kľúče. Simona je späť. Navliekla som si župan a spýtavým pohľadom som jej naznačila, že by som rada vedela, kade sa túlala.
"Nepozeraj tak na mňa. Ja som len potrebovala čerstvý vzduch. Už tak dlho som nebola v Bratislave. Chcela som vidieť, či sa tu niečo zmenilo. Ľudia, budovy či vzduch...."
"A čo si zistila?"
"Nezmenilo sa vôbec nič. Vôbec nič."
"Vidíš. No nabudúce by si si mohla nechať zapnutý mobil. Nie si hladná?"
"Niečo by som si dala."
"Objednám pizzu? Ananásovú?"
"Ako inak. Moja obľúbená."
Objednala som pizzu. Doniesol ju vychudnutý mladík, je v tej pizzerke asi nový, ešte tu nebol. Zjedli sme ju v priebehu niekoľkých minút. Bola fantastická a k tomu to červené vínko. Ale stále som mala pri sebe tú moju škaredú kačičku, ktorá sa ma nechcela striasť
Bola som v polospánku, keď mi prišla smska. Peter. Konečne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár