Tú slečnu mi bude pripomínať asi veľmi dlho. Dobre vedel, že mu len chcem naznačiť, že som nezadaná. Pochopil to správne. Vážne som zvedavá, kedy sa ozve. Rozmýšľala som, čí to má vôbec zmysel niečo si s ním začať, ale je to jedno. Stretávať sa budeme deň čo deň v reštaurácii a keď sa rozídeme, tak zmením reštiku. Richardovi by to len a len vyhovovalo.
Celú noc asi snežilo a ešte aj sneží. Vonku je asi 20 cm snehu. Takú zimu mám rada. Snáď sa to tak rýchlo neroztopí. Ešte že je dnes sobota a ja nemám nič na pláne. Nemusím ísť do mesta po tej "kalamite", lebo cestári určite spia a vonku musí byť obrovský chaos. Nečakám ani žiadnu ohlásenú návštevu, relatívne tu mám aj poriadok, takže môžem spokojne leňošiť. Musela som niečo hovoriť? Ten mobil asi schopnosť telepatie.
"Haló?"
"Čauky-mňauky, hádaj kto ti volá. Áno, Tvoja obľúbená sestrička. Paulaaaa, nemohla by som zájsť k Tebe na kávu?"
"Simona, prosím ťa, čo robíš v Bratislave? Ako dlho si tu?"
"No práve o tom chcem s Tebou hovoriť."
"Hmm, tak príď no."
Simona je moja mladšia sestra. Má dvadsaťdva. Z domu odišla ešte ako 18 ročná, lebo si pripadala príliš sebestačná. Nie že by som ju nemala rada, to nie, len mi lezie na nervy. V očiach našich rodičov, bola stále tá lepšia, krajšia, múdrejšia a aj keď ich viac-menej zradila, ešte stále taká je. Niekto zvoní, to bude asi ona.
Vo dverách sa objavila Simona, s dvomi cestovnými taškami. Myslela som, že ma namieste porazí.
"Simona, prosím ťa, vysvetli mi to."
"Počkaj Paula, môžem sa tu zložiť?"
"Akože zložiť? Ako zložiť? Dokedy? A vlastne prečo nie si v Prahe?"
Urobila som nám kávu a Simona si začala vylievať srdce.
"Vieš, ja neviem ako dlho to trvalo, ale raz, keď som prišla domov skôr z práce, našla som Matěja s nejakou štetkou v posteli. Hneď som sa pobalila a sadla som na najbližšie lietadlo. Nečakala som žiadne vysvetlenie ani nič. Vypla som si mobil a celú cestu tu som plakala. Prv som Ti nechcela nič hovoriť, myslela som, že pôjdem k nejakej kamoške, ale zistila som, že ja tu vlastne nikoho iného okrem Teba nemám."
Zvalila sa mi okolo krku a opäť začala plakať. Neviem či malo cenu ju utešovať, že všetko bude dobré, lebo nič nie je dobré. Ten hajzel Matěj, ja som jej vravela, že to je nevyzreté decko.
"Simi, môžeš tu ostať ako dlho budeš chcieť, aj tak mi tu je samej smutno. Dobre? A už neplač. Zoznámim Ťa s Klárou, tou Klárou, o ktorej som Ti vravela a môžme si niekam vyraziť. Hoc už dnes. Dobre? Len už neplač."
"Ja, vieš, ja by som radšej dnes ostala v byte. Len tak. Nemám chuť niekam ísť."
Budem ju musieť nejako podporiť. Zdvihnúť jej náladu. Viem presne čím prechádza. Michal mi urobil presne to isté. Má jedno šťastie, že som ich nepristihla v našej posteli, ale že mi to sám povedal.
Celý deň sme sedeli na gauči, zababušené pod dekou, sledovali sme padajúce snehové vločky a rozprávali sme sa o tom, čo sa za posledné mesiace stalo.
Ách, tá moja malá sestrička.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár