Neznášam pokec. Ja ho z duše nenávidim. Toľko veľa mi dal a ešte viac mi berie dočerta.
Dá sa obľúbiť jeden človek bez toho aby som ho poznala až na toľko, aby som na ňho myslela deň čo deň? Veď ja o ňom neviem skoro nič. Veď ja ho skoro ani nepoznám. Vôbec netuším čo si o mne myslí a predsa už je to skoro rok.
Keď som ho prvykrát videla, hneď mi vyčaril úsmev na tvári. To jeho "čáu" bolo úplne úžasne. A teraz mám pocit akoby bol na mňá zabudol. Po tých večeroch čo sme sa spolu napísali. Vždy vedel vymyslieť nejakú somarinu len aby ma rozosmial. Za jeden večer tri priania dobrej noci, po ktorých som spala ako batoľa. Priania dobrého ránka po polnoci. Všetky naše frázy, slovíčka, ktorým sme rozumeli iba my. Milujem ich.
A teraz? Už pár dní vôbec neviem čo sa deje. Som úplne v pomykove. Stalo sa niečo? Niekedy mám pocit, že mi radšej nikdy nemal napísať... Aspoň by som si teraz nekládla takéto otázky. Najradšej by som bola keby ten prekliaty pokec ani nebol. Aké by to bolo keby sme sa spoznali osobne? Už nechcem pokec a nech si myslí každý čo chce.
Dnes mu poslednýkrát prezvoním pred polnocou a nech robí, čo uzná za vhodné, ale cez pokec to už nebude ono.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
lenush413
1. 9.sept. 2009 18:27
radšej mať tých skutočných priateľov na ktorých môžem, myslieť každý deň...ako tých virtuálnych...
Napíš svoj komentár