Miloval ju celým svojím srdcom. A ona to vedela. Jeho listy boli také krásne, také zvláštne, plné lásky i bolesti. Princ sa zaľúbil. Zaľúbil sa do obyčajnej dievčiny a ona do neho. Láska plná prekážok, a predsa taká nádherná. Priam oáza uprostred šírej púšte. Púšte zvanou Zhnité Dánsko, Dánsko plné lží, pretvárok a nenávisti. Bol zádumčivý a rozvážny, no tu Rozum nezohrával žiadnu rolu. Bola pre neho všetkým, bola jeho krásnou múzou, jediný zmysel života. Je otázkou či ona to tak cítila rovnako...
Všetko bolo dokonalé až do smrti Hamletovho otca. Vtedy sa všetko zmenilo. Po zistení identity vraha kráľa, Hamlet znenávidel svojho strýka i otca Ofélie, ktorý vyhlásil Hamleta za blázna. Za blázna, len preto, že miloval jeho dcéru. Či ten vzácny cit sa smie súdiť? Ich láska bola vytrúbená svetu, vysmiata a pošliapaná. Koho by to nezarmútilo?
Hamlet urobil len to, čo musel. V kútiku duše dúfal, že Ofélia pochopí jeho slová. Slová, navonok plné hnevu a odporu, ale niekde v hĺbke plné lásky a dôvery. Naznačoval svoje city ako len mohol. On veril...
Ako by mohol svoju milú zraniť a surovo odkopnúť? To nikdy. Bolo to pre jej dobro. Dočasné riešenie pre takúto komplikovanú situáciu. Veď dal sľub a to nie hocikomu, ale svojmu zavraždenému otcovi. Krvavý sľub pomsty.
A jeho matka? Tá ho zradila. Po smrti kráľa sa vydala za jeho brata. Z lásky? To určite nie. Chvíľkové splanutie neovládateľných citov bolo dôvodom. Zradila Hamleta i lásku k jeho otcovi. Stála nad priepasťou. Na jednej strane ona a jej šťastie a na druhej jej syn a materská láska k nemu. V tejto chvíli bola egoista, myslela len na seba, nevnímala bolesť syna. Bola zaslepená vášňou, ktorá ňou lomcovala. Chcela zapiť smútok po strate ozajstnej lásky, dúškom klamlivej a zradnej, no na povrchu tak krásnej, ktorá ju načisto opantala.
Kvôli tomu ju nenávidel. Ako mohla niečo také urobiť? Nechápal to. Lebo vedel, čo je to milovať. No zároveň ju mal rád, veď ho porodila. Hamlet jej musel otvoriť oči. Bohužiaľ, až príliš neskoro spoznala pravú tvár svojho nového manžela. Zomrela namiesto Hamleta. Vo víne bola pravda...
Ofélia po strate otca a Hamletovej lásky, ktorú vlastne nikdy nestratila, nemala dôvod žiť. Chýbal jej zmysel života. Pocit lásky a šťastia. On jej sľúbil slnko, no keď vyšla von, po prísľube ostal len lejak. Nezastaviteľný lejak sĺz. Skočila...
Hamlet umieral. Až vtedy pochopil, že lásku treba prežívať naplno, že oplatí sa pre ňu žiť a nie len dúfať a veriť...Chcel ešte byť, s ňou, jeho láskou nádhernou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár