Pád. Realita. Plač, strach, precitenie, bolesť. Tu už slová naozaj nestačia.
Ja som sa rozhodla vyložiť všetky esá z rukávu. I tie, čo som skrývala z predošlých hier vo svojej podprsenke a pôdväzkovom páse. Nepatrilo sa podvádzať. V tomto nie. A tak som sa rozhodla seba znova previesť po miestnosti plnej zrkadiel. A Vás, drahí čitatelia (odpuste mi to klišé spojenie, ale mám potrebu sa Vám prihovoriť), zoberiem so sebou. Dúfam, že Vás tá pravda nebude bolieť priveľmi. Mňa bolela.
Pozerajte sa pozorne.
(Do komentárov sa môžte zapojiť, čo ste videli vo svojom zrkadle. Budem len rada.)
***
Tú miestnosť nájdete veľmi ľahko. Pôjdete po dlhej hlavnej uličke a potom zabočíte do ľava a všupnete sa do ešte menšej uličky. Ako veľmi zvedavý človek som takéto miesta s radosťou vyhľadávala. Ale vtedy, keď som ju prvý krát našla – prisahala by som, že tú podivnú úzku chodbičku vidím po prvý krát. A že tam predtým ani nebola.
Hore na rohu sa hojdala na reťaziach drevená doska. Bol na nej naškriabaný nápis: ,,Ulica pravdy“. Ešte viac ma potešilo varovanie, že je tam vstup zakázaný. Kto dbá na zakázania? Preliezla som žltú pásku a vybrala sa rovno za nosom. Chvíľu som kráčala až som s veľkým sklamaním zistila, že ulička je slepá. Nemá teda žiadny smer a pri tehlovej stene definitívne končí. Načo bola teda vôbec vytvorená, keď tu nič nie je okrem ošarpaných prázdnych múrov? Už-už som sa šla zvrtnúť na opätku a ísť preč, ale na stene predomnou som zbadala dvere, ktoré som si predtým nevšimla. Takže predsa tu len niečo je!
Toto mi už nikto nemohol zakázať. Cítila som, že ma čosi ťahá dnu, že ma tam niečo čaká a ten pocit bol natoľko prisilný, že zo mňa opadol všetok strach a predsudky, že do cudzých priestorov sa neleze. Bolo to ako mať tajomstvá, veľmi hravé a trochu nezpečné. Z tých dvier sálala neskutočná energia a ja som vedela, že jej pôvodca sa nachádza vo vnútri. Nespoznávala som sa a moje vnútro horelo od zvedavosti. Čo tam môže byť? Býva tam niekto?
Mohla som utiecť a vykašlať sa na to a potom si trhať vlasy nad tým, prečo som tam nešla. To by bolo azda lepšie. Ale ako som mohla vedieť, čo ma tam čaká?
Ale nie – vošla som dnu.
Dvere sa za mnou zavreli. Ocitla som sa v podivne tmavej kamennej miestnosti, ktorá vyzerala ako pivnica. Srdce sa mi prudko od strachu rozbúchalo a ja som skamenela na mieste. Chcela som preč. Ani trošku sa mi tu nepáčilo. Lenže dvere zabuchol prievan a – kľučka zmizla. Hypnotizovala som miesto, kde by mala byť kľučka, ale ona tam nebola! Bola som si istá, že tam pred chvíľou bola!
Zmocňovalo sa ma zúfalstvo a len s potlačením všetkých síl som v sebe udusila prvé prvky hystérie.
Cez šiju mi prešiel ľadový mráz a vietor mi prehrabol vlasy. Ozval sa mužský ston.
Čože? Počula som dobre?
,,Vitaj, moja milá,“ ozval sa hlboký hlas, ktorý musel patriť veľmi starému a veľmi unavenému človeku ,,V miestnosti pravdy a zrkadiel. Vitaj.“
Nastalo desivé ticho. Dúfala som, že zle počujem a že bláznim. Určite halucinujem, pretože som ráno pojedla... pretože som ráno nejedla. Presne tak. Je to ako fata morgána na púšti. Moja myseľ si v zúfalej túžbe za dobrodružstvom vyfantazírovala -
,,Bojíš sa?“
Vstali mi vlasy dupkom.
Toto bolo skutočné. Cítila som to do špiku kostí.
,,Chcem ísť von,“ zafňukala som potichu. Začínala som sa triasť od zimy. Alebo od strachu?
,,To chcelo veľa ľudí,“ ozval sa hlas a v tóne hlasu mu bolo cítiť úsmev ,,Ale keď si sa tak priveľmi za mnou drala, tak si na to doplatila. Nečítala si na začiatku ulice, že je sem vstup zakázaný? Bolo tam upozornenie. A ty si i napriek tomu prišla.“
,,Nevšimla som si ho,“ zaklamala som a v duchu som sa preklínala a posielala do horúcich pekiel ,,Kto ste?“
,,Si až príliš zvedavá.“
,,Mám právo to vedieť.“
,,Pravda.“
,,Vy?“
,,Ja.“
,,A existujete?“
,,Existujem. Som všade na okolo. I okolo tých zrkadiel. Táto miestnosť je pravdou priam nabitá. Necítite to?“
Až teraz som si všimla, že miestnosť lemujú obrovské zrkadlá. Každé bolo prisunuté ku stene a každé bolo vyčačkané do hojnosti. Boli to tie staré zrkadlá, čo mávajú princezné. Také, čo stoja na nožičkách a sú o polovicu vyššie ako vy. Čo tu robia? Spočítala som ich.
,,Je ich sedem.“
,,Nemajte predsudky k tomu nešťastnému číslu. Je to hlúposť.“
,,Vy mi hovoríte, čo je hlúposť?“
,,Jedna z tých drzých. Na konci budete veľmi plakať.“
Ublížene som stíchla ,,Ja neplačem.“
,,A kto vám to verí?“
Neodpovedala som, len som zadrkotala zubami.
,,Nikto,“ doložil za mňa.
,,Chcem preč,“ zopakovala som požiadavku ,,Nemôžte ma tu držať.“
,,Môžem,“ hlesol hlások spokojne ,,Čím dlhšie to budete odkladať, tým horšie. Ale ja mám čas. Som tu už celú večnosť. Vlastne. Odjakživa. Mám more času.“
Rozmýšlala som a zvažovala všetky možnosti. Nakoniec som sa rozhodla.
,,Dobre. Čo mám urobiť? Vypucovať zrkadlá handričkou, až kým sa nebudú lesknúť? Sú celé špinavé.“
,,Nie. To nie je vaša úloha. Vy sa len do tých zrkadiel pozriete. Do každého jedného.“
Nezdalo sa mi to. Znelo to priveľmi jednoducho.
,,A to je všetko?“ čakala som, že ešte niečo doloží.
,,Potom vás pustím.“
,,Naozaj? Sľubujete?“
,,Sľubujem.“
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bizbilio
2. 5.mája 2012 17:25
netrpezlivo dychtim po dalsom!
Napíš svoj komentár